31.  máj 2006

Smutný mail dnes dostal eN.  Smutný preto, lebo Jaro Pancurák, držiteľ Slávy nesmrteľnej č. 4., v ňom napísal o posledných minútach života Štefana Petrikoviča. Bol totiž pri tom. 

Ahoj eN. 

Teraz som čítal nové správy na 42195 a opäť sa mi pred očami zobrazila trať a ako tam Š. Petrikovič leží.  Nepríjemná spomienka na môj prvý ultramaratón. 

Neviem čo si o tom počul, ja napíšem, ako som to vnímal ja. 

Nevidel som ako Štefan odpadol. Videl som ho iba ležať na zemi. Ležal dlho. Slovenské zdravotníctvo stojí fakt za 4 písmená a fajn to nie je. 
Najprv mu pomáhali pretekári, potom organizátori, nakoniec lekári. Lekári boli pri ňom dlho. Keď nezabrali ani elektrické šoky, dali na neho čiernu plachtu a odišli. 

Organizátori tam urobili malú obchádzku, aby sme nebehali tesne okolo neho. 

Minimálne 20 minút ( možno aj viac ) po odchode sanitky, prišlo čierne pohrebné auto. 

Každý mal čas. Pohrebák bol maximálny "kluďas". Namiesto toho, aby telo odviezol čim skôr, vytiahol notes a zapisoval. Zdalo sa, že píše román. 

Števo tam ležal dlho, určite viac ako hodinu. Keď som videl výsledky, tak Š. P. v nich nebol. 

Pozri si výsledky na:

http://www.srichinmoyraces.org/cs/ultra/6h_Nitra

Štefan bol medzi štartujúcimi jediný veterán, ale organizátori sa o jeho účasti a smrti na tomto preteku vo výsledkoch ani len nezmienili. Akoby tam ani nebol a nič sa nestalo. 

Osobne si myslím, že mohli dať pred jeho meno aspoň krížik a uviesť výkon ktorý podal. Ale asi sa boja, že by im tam už nikto neprišiel. 

Prepáč za kritiku, ale takto to vnímam ja. 

S pozdravom: Jaroslav Pancurák

UPOZORNENIE. Zomrel Štefan, Fero č. 2 žije!

Furčianske naznačenie Jara Pancuráka, že chce vybehnúť z ultramaratónskeho tieňa Fera Gallika, bolo na 6 hodinovom behu v Nitre povedané oveľa jasnejšie. Skončil tretí. Ďakujeme mu za jeho autentické smutné slová. 

Kto je vinný, kto zodpovedný? V tomto máme jasno. 

Za zdravotný stav a trénovanosť primeranú k charakteru bežeckej disciplíny je zodpovedný pretekár. Ani po tejto tragickej udalosti by eN nezdvihol ruku za návrat k potvrdeniam o zdravotnom stave, ktoré musel pretekár pri prezentácii kedysi predkladať.

Či sanitka prišla včas, alebo neskoro, posúdiť nemôžeme, lebo nevieme koľko času uplynulo od oznámenia udalosti. Pravdou je, že o bytí a nebytí rozhodujú sekundy. Sanitka Štefana po neúspešnom oživovaní odviezť nemohla. Nedovoľujú jej to predpisy. 
Keď eN organizoval triatlony, mával sanitku v priestore štartu a cieľa. Stálo to dosť peňazí, ale bola pripravená ihneď zasahovať. Keby bola pristavená v Nitre, možno... 

Mali byť preteky pre úmrtie pretekára prerušené? Hádam nie morbídny názor eN je, že nie. Nevyčíta organizátorom, že tak neurobili. Bolo by to len gesto, ktoré by Štefanovi už pomôcť nemohlo. 

Pri sanitkách sa hrá o sekundy. Funebráci, tí už majú viac času. Ak "pohrebák" zapisoval, určite nie zbytočnosti. Ale uznávame, že inak to vnímame my a inak to musel vnímať Jaro, okolo ktorého prešla pani Smrť na stretnutie so Štefanom.

Nezávidíme organizátorom. Ak sa stane niečo tak nemilé, zisťuje sa, či sa tomu dalo predísť. Ťahá sa to dlho, predlho. Nezaradením Štefana do výsledkov však nepríjemnostiam predísť nemôžu. To sa nám zdá nesprávne a neúctivé. 

Stále sme neobjasnili, prečo má dnešná správa nadpis paradox. Preto, lebo smutný Jarov mail pre eN ho paradoxne aj potešil. 

Je dôkazom, že aspoň jeden človek prečítal smutnú básničku a zároveň potvrdil, že trochu poézie maratónca nezabije. Na rozdiel od námahy, presahujúcej hranice jeho trénovanosti, alebo nezodpovedajúcej jeho mentálnemu zdravotnému stavu.