V krásnom prostredí a morskom ovzduší trošku skorodovala organizácia.
foto: Justína

Eurázia maratón Istanbul 2007
(len niekoľko sklíčok do mozaiky)

Z pera svetobežníka SZM: Vila Nováka

Pred chvíľou som dočítal „doják", ktorý stvorila nadaná hlava (a ruka) našej vzácnej kamarátky a maratónkyne Svatoslavy Justíny Kacířovej – Cintulovej. 

Vskutku skvelá freska našich medzikontinentálnych utrpení. Napriek tomu – myslím si – bolo by potrebné dodať k tomu všetkému niekoľko zaujímavých detailov (ktoré nie sú určené širokému publiku) aj z môjho pohľadu, pretože dokresľujú ťažký chlebíček Slovákov na tureckej zemi (čo už nakoniec opísal aj bard slovenský Samo Chalupka v Turčínovi Poničanovi). 

V našom prípade však nikto nebol zajatý, ba ani poturčený (možno až na Miša Holíka, ktorý bol s Turkami jedna ruka). 

Že sme prišli do Istanbulu tak povediac v dvoch tranžiach, už vieme. Tá druhá, ktorá sa stále volá Vilo Novák, priletela z Viedne do Mníchova, a potom s Tũrk hava yollari, (čo znamená Turecké aerolínie) z Mníchova do Istanbulu. (Aj to mi bolo na druhý deň Ľubom Kasom vytknuté, pretože zatiaľ čo oni jedli v lietadle len raz, ja som dostal jesť dva razy – dve lietadlá, dve jedlá, dve pivá a k tomu jedna whisky – namietam. Čo mi nezávideli, bolo, že som jedol jedlo, v ktorom nebol celkom určite „pork product,“ teda bravčovina. Ba i keď sme leteli naspäť a objednal som si v lietadle pivo, bol som pri vystupovaní sfúknutý, že čo si mám čo objednávať pivo, keď nie som pivár. „Až k nám sme to počuli, ako si povedal bier“, vyčítavo mi vraví Ľubo. Sedeli sme totiž ďalej od seba. „Nuž, mám ho ešte po maratóne deficit,“ ja na to. Ale to mi nebolo uznané ako pádny dôvod.)

No, do Istanbulu som priletel po desiatej večer a po zakúpení víza (už za 15 USD a Česi Boh vie prečo na tom ušetrili) som čakal na batožinu. Vŕtalo mi v hlave to, že aj keď som neletel tým lietadlom, do ktorého som už odovzdal batožinu, čo sa s ňou len stalo? Mal som blbý pocit, že asi ju dnes neuvidím. A karusel sa krútil a ja som ju fakt nevidel. Až nakoniec zastal. Obišiel som okolie karuselu asi dvakrát, nikde nič. Nuž, rezignovane som odišiel k okienku, ktoré má nápis „Lost and found“ a hodlal som nahlásiť stratu kufra. Predo mnou sa s Turkom za okienkom naťahoval nejaký Angličan, ktorý mal síce dva veľké kufre na vozíku, ale vraj ten najmenší (ktorý nemá) je vraj najdôležitejší, lebo tam mal darčeky. Rezignovane som sa oddal osudu. Po dlhšom čase karusel zavrčal, vypľul tri nejaké čierne veci a stíchol. Z dlhej chvíle som sa išiel pozrieť, či predsa, náhodou... a čuduj sa svete, jedna z tých „čiernych vecí“ bol môj kufor. 

Natešený som sa vybral na skusy, ako sa dostať do mesta, lebo letisko, ktoré sa nazýva Atatũrk Havalimani (a akože ináč by sa malo volať, keďže to turecké naj... musí byť po onom „tataturkovi“) je aspoň 25 kilometrov od centra a bolo vari 23 hodín. Tiahol som smerom von, keď ma oslovil nejaky Turek... no, skrátka, za 35 USD ma vraj odvezú do hotela Cordial House, ktorý sme mali „rezervovaný“ (že je to rezervácia po turecky, to som nevedel). 

Je skoro polnoc, nemá zmysel špekulovať. Spolu s dvomi Rusmi a so šoférom, ktorý hovoril obstojne anglicky, sme išli do mesta. Áut všade plno, aj keď sa blížila polnoc. Nečudo, Istanbul má vraj 15 miliónov obyvateľov. Po vypytovaní u taxikárov sme konečne našli hotel. Ako už viete, nebývali sme tam, ale našťastie som na pulte zbadal lístok s názvom „Mr. Viliam Novák“ a s vizitkou toho zázraku „Otel Buhara.“

Lebo nie je Hotel ako Otel. Ten rozdiel je „h“, ale obsahuje značné rozdiely v kvalite služieb. Ten „otel“ je čosi ako penzión. Našťastie šofér sa ukázal byť kamarát a iniciatívne volal do toho otela, kde to je, až sa nám pred polnocou podarilo dostať do tohoto útočiska. 

Na otázku, či sú tu moji kolegovia, dostal som od „managera“ kladnú odpoveď a už ma hore aj viedol asi 15-ročný chlapec. Vraj bývajú v „Saloone 9“. Tak to bolo aj na dverách. Chlapec zaklopal na dvere, sklonený v predklone. Nič. Znova. Zase žiadna reakcia. Tu som vstúpil do hry ja a použil som päste. Stále nič. Asi to nie je tá izba, hovorím mu po anglicky. Ale je, on na to. Choď sa pozrieť. Odbehol a za chvíľu som počul zvoniť v izbe telefón. Stále nič. Začal som trieskať, až sa budova ozývala. Po chvíli som počul tenký Svatin hlások „Niekto nám búcha.“ Otvor, Svaťa, to som ja, Vilo.

Otvorila. Keď som sa pozrel na stolík, bolo mi skoro všetko jasné. Litrová fľaša Jim Beam whisky – ktorá bola kúpená vo Viedni – bola prázdna. „Aj ty si pila?“ pýtam sa. „Ja nie, ale tí dvaja, čo ju vypili, tak chrápali, že som si musela zapchať uši štopľami.“ „A kde sú?“ „No, tu vedľa v izbe.“ A naozaj, spali bohatierskym spánkom. Nechrápali.

Ale spoločensky zocelený Ľubo sa prebral, vyvaľujúc na mňa oči, neveriaco hovoril: „Vilo, ako si nás v tejto r... našiel? Si to naozaj Ty? Mysleli sme si, že prídeš zajtra, tak sme to vypili.“ A stále dookola. „Vilo, ako si nás našiel ?“ 

„Všetko ste vypili, a ja aby som teraz sušil hubu,“ hovorím. Ľubo napriek prežitým útrapám bol v obraze a vytiahol fľašku borovičky, z ktorej sme si ešte upili. Budili sme aj Miša, lenže ten bol nezobuditeľný. Ten sa čudoval až ráno, ako som sa tam dostal. Našťastie maratón sa bežal až v nedeľu a bol len piatok...

Bol to hotel skromný, ale mal niekoľko výhod. Bol asi 200 metrov od hipodromu (aj Aja Sofie, Modrej mešity), čo je centrum pamiatkovej časti Istanbulu, a ešte bližšie k Marmara Denizi (Marmarské more) a na raňajky nám servírovali skvelý kozí syr, tmavohnedú hovädziu klobásu (bravčové je zakázané) a skvelý, živý jogurt, no a pravú najtureckejšiu kávu. Napriek tomu SJKC pojedala len svoj čierny (povedal by som český) chlebíček v snahe urobiť si na maratóne „osobák“.

A teraz už k samotnému maratónu.

Čo sa nám to len na tej „falošnej“ štartovnej čiare prihodilo? Nuž, keď ma všetci opustili (Mišo vraj do tieňa a ostatní dvaja ani neviem kedy a kam) a sedel som na mokrej tráve s mokrým zadkom, smädný, oškvarený slnkom a čakal na ostatných, aby sme sa zamiešali do davu v priestore štartu, prišiel za mnou nejaký „neturek“, vraj či bežím maratón. 

„Of course,“ ja na to. „But you should go ahead!“ „Tak teda dobre,“ hovorím. A začal som vykrikovať po zvyšku tímu, mysliac si naivne, že sú v tieni tých pár stromov, husto obsiatych národom tureckým. Nič. Tak idem vpred. Policajti mi ukazujú dopredu. Tak teda som sa postavil dopredu. Odtiaľ ma ženú vpred, vraj štart maratónu je „tam“. Nič som „tam“ nevidel, ale videl som desiatky klusajúcich „belochov“ s maratónskymi číslami tým smerom. 

To už som začal tušiť zradu. Pre istotu som sa ich pýtal „Are you going to marathon start?“ „Yes, marathom start should be in this direction.“

Bolo asi 8:55 a štart bol plánovaný na deviatu. Tak to je v háji, a kde sú ostatní? Stále nič nevidiac, pridával som na tempe, hoci ma už boleli nohy a bol som čertovsky smädný. Chcel som predsa bežať so Svaťou. To zas bude dnes maratón... A štart stále nikde. Bolo už asi 5 minút po deviatej, keď som sa v hustom dave doteperil pod teraz už zrejme „pravé“ štartovné portály. 

„Did marathon start already?“ opýtal som sa pre istotu policajta. „Yes, yes.“ Tak som neváhal a pokračoval prepletaním sa v dave chodcov, ale aj maratóncov, čo dopadli ako ja.

Most cez Bospor. Nádherný výhľad, kombinovaný so smädom. Bospor, vpravo pevnosť Rumeli Hisari (pre tých, čo chcú vedieť všetko, ako napr. deBilný Vlado, vysvetlím, že hisari je pevnosť – po turecky – a Rumeli je európska strana Bosporu, zatiaľ čo tá ázijská sa volá Anadolu. A veru je tam aj Anadolu hisari, aj tú sme videli). Dlhý a strmý výbeh na protikopec (na strane Rumeli) za mostom je plný bežcov – a niekde tam bol aj Mišo – ale čelo je už niekoľko kilometrov vpredu. Len pomaly, vravím si, uhýbajúc sa mávajúcim zástavám, ale aj tak sa mi ušlo po hlave. Bežíme predsa ešte v Ázii... 

V Európe sa konečne davy riedia, chodci zostávajú vzadu, a za kopcom je občerstvovačka. Zubami sa pokúšam otvoriť kelímok a pijem v kľude niekoľko dávok. Tak, a „Vaterland gerettet,“ myslím si. Päťku (to ako značku 5 km) som nezbadal, ale na siedmom kilometri dobieham Laukovcov. Zdravíme sa radostne a ja idem dopredu s ospravedlnením, vieš, ja mám iné tempo...

Ich vari najslávnejšie námestie Taxim, zbeh doprava a tu je desiatka (vodu pijem statočne), je to za 51:56 a to mám už ťažké nohy. Pozorujem národ turecký, väčšinou sú to pätnástkári. Pred mostom cez Zlatý roh my doprava a oni doľava na Besiktas. Hneď je cesta prázdna. 

Ešte nie som taký „grogy“, aby som si nevychutnal nádhernú panorámu starého Istanbulu za Zlatým rohom, ktorému vojvodí Aja Sofia a Sulejmanova mešita, vpredu, na vrchole stúpania je Valensov akvadukt, ktorým sa privádzala voda do mestských cisterien; sú to vlastne obrovské miestnosti so stĺpmi, ale sú pod zemou a obsahujú miesto ľudí – vodu.

Predbieham trojicu žien: Turkyne, z ktorých jedna vyzerá ako mamka Pôstková (ako vraví Mišo), nejaké krátke tepláky, blúzku a na hlave šatku zaviazanú pod bradou, vari má aj päťdesiat, zrejme ale nedobehla do cieľa (výsledok štúdia výsledkovej listiny).

Znova (už tretie) more, tentoraz Marmarské a popri ňom po ceste diaľničného typu na západ. Je tu pätnástka. 

Asi na 18. kilometri bežíme popri mohutných hradbách Konstantinopolu a pevnosti Yedikule. Tieto hradby som vždy túžil vidieť, toto je to už tretí raz a som nadšený.

Na 21. kilometri dobieham Daga Ulehlu (polmaratón za 1:50:23), slabé, ale ujde, len aby to vydržalo aspoň takto (aj keď viem, že nevydrží). „Tak poďme spolu,“ vravím Dagovi. „Len si choď, to je na mňa rýchle,“ vraví (aj na mňa, myslím si). 

Okolo nás v protismere preletí čelná skupina. V prvej 15-tke len jeden beloch. Počítam ďalej. V prvej 50-tke asi tak traja. Nečudo, majú tu vysoké „prize money“. Tým to ale ide... 

Obrátka a späť druhou stranou vzorne uzavretej diaľnice. Začínam toho mať dosť, nejako skoro. Pozerám na druhú stranu cesty. Vidím červenú Svaťu, vyzerá byť O.K. Zdravíme sa. Dag je tu už za ňou. Súc asi na 27. kilometri, vidím vzorne a v pohode bežať Miša Holíka a Laukových. Samozrejme, pokrikujeme na seba. Mišo mi kričí: „Už to nebude!“ (Neviem, čo to nebude, ale po dobehu mi vysvetlil, že to už nebude môj osobák, to som vedel...) 

Tridsiaty kilometer je zrovna na úrovni hradieb mesta a matne vidieť až na koniec polostrova s dominujúcou Modrou mešitou. 

Tam je 35. kilometer. Tak ďaleko? Až tam mám bežať? Napadá ma, že by som mal začať chodiť, mám toho dosť. Počítam: Bežím 2:38. Mám hodinu dvadsať na to, aby som 12 kilometrov zabehol za 1:22 a dobehol pod 4 hodiny, čo by som rád. Ak budem chodiť, nemám šancu. 

Tak teda, pokiaľ to pôjde, klusať. Oči na zem a nemyslieť na nič. Je to môj osvedčený spôsob, ako prežiť. Sem-tam nejaké povzbudenie od rodín cudzincov, ktorí nás považujú trošku za svojich. Turci z nás majú zväčša psinu, divia sa, čo sú to za blbci, ktorí prišli až sem (!) aby sa tu trápili. 

Bežíme kúsok od nášho Otela, vedľa je Modrá mešita a je tu 35-ka, za 3:08. Ešte sedem kilometrov za 52 minút? To by malo ísť. Kráčam len pár desiatok metrov po občerstvovačke, zubami otvárajúc kelímok s vodou. A predbieham. Namôjveru, sú tu ešte biednejší, ako som ja. Blížime sa k mostu cez Zlatý roh (Halic kőprũsũ, aby ste to vedeli, keď tam pôjdete). Veď je to len ako zo Železnej studničky na Patrónku! Ale na konci maratónu je to čertovsky ďaleko. 

„Už to máš len tri kilometre“ – počujem. To ma povzbudzuje Ľubo, stojaci na začiatku mosta. „Ahoj!“ Dobre mi to padne vidieť známu tvár.

Občerstvovačku na 40. km ignorujem, dnes som už vody vypil hodne a na hlavu som si toho nalial tiež dosť. Bolo teplo, ale nič kritického, aspoň sa opálime. Rátam mešity, lebo pri tej druhej je palác Dolmbahce a na druhej strane Besiktas, kde by mal byť cieľ. Nemá to konca-kraja, ale aj turecký maratón má koniec – a dokonca na rovinke. Zrýchľujem, zbieram všetky rezervy a som v cieli. 

Hrubý čas 3:56:00, čistý 3:51:45. Som rád.

Beriem si balíček s občerstvením a medailou (je to vari jediný maratón, kde sa medaila nevešia na krk, ale je v sáčku) a sadám si na obrubník k nejakému mládencovi. Za chvíľu sa medzi nás vtlačí Svaťa.

Hammam.

Vraj byť v Turecku a neísť do hammamu (teda tureckého kúpeľa) je ako tam nebyť. Predtým som bol dvakrát v Turecku a vlastne som tam nebol, lebo som nebol v hammame. Ale tentoraz to tak nenecháme.

Vyzvedali sme, kde sa dalo, kde sú aké hammamy, jeden sme mali dokonca pod nosom a už aj vyjednaný. Lenže Mišo (s Turkami jedna ruka) našiel nejakého iného Turka, ktorý pohanil nami vybraný hammam a odporučil „oveľa“ lepší. 

Tak sme tam v pondelok večer tiahli. Zjednali sme sa na 33 YTL (to sú nové turecké líry, 1YTL = 20 Sk). Dali nám bedrovú rúšku a vošli sme do mramorom obloženej miestnosti s mramorovými nádržkami s teplou vodou; v miestnosti bolo príjemne teplo a bola plná pary, ktorá odchádzala otvormi v kopuly nad nami. Polievali sme sa vodou z nádržiek. Bolo to veľmi príjemné. 

Po nejakom čase nás zavolali fúzatí Turci na masáž. Je to mramorové pódium, na ktorom Vás najskôr nejakou drsnou rukavicou drhnú, a potom začnú brutálne masírovať. Mal som čo robiť, aby som nekričal. Po namydlení na nás nenechali jediný sval v pokoji. A potom znova lebedenie si v pare, aby sme si nakoniec posedeli pri jablkovom čaji v odpočivárni.

Je pravda, že od masáží, na ktoré sme zvyknutí doma, sa turecká masáž líši. Je to aplikácia silných tlakov na celé telo, až to bolí. Ale pravda je tiež taká, že na druhý deň som mal pocit, ani keby som žiadny maratón nebežal. Je to neuveriteľne efektívne. Ba aj Svaťa si to chválila.

Potom sa už (skoro) nič zvláštneho nestalo.

V. Novák