Ondrej Evin                                                   13. júla 2010 15:33

Serus Miro,

dovolím si zopár slov ku MUMu, kľudne to môžeš dať na 42195.sk.

MUM som chcel bežať už dávno, ale keďže z duše nenávidím poobedňajšie štarty, nič z toho nebolo.  

Tohto roku som do toho šiel, pretože bola možnosť ranného plávania v Boskovickej plavárni.  Kombinácia ranného plávania a poobedňajšieho dlhého behu už bola prijateľnejšia. Plaváreň ale zatvorili, pretože otvorili nový areál letného kúpaliska, a na  kupalisku plávanie už nebolo tým čím malo byť. Ale keďže nerád utekám z boja, tak som do MUMu šiel.  Už len preto, že kamarátka si zobrala dovolenku, aby ma mohla každý deň  voziť na jednotlivé štarty a potom naspäť z cieľa do Boskovíc, kde som býval.

Aj keď  etapy boli náročné, najťažšie bolo  poobedné behanie. Veľmi mi to narušilo rytmus a mal som veru čo robiť aby som MUM po 3 etape dokončil. 

Na štart 4. etapy som šiel s vysloveným odporom.  Ja som totiž zvyknutý behať ráno a nenajedený. Behám len na čistú vodu, či čaj.

Okrem toho, ako nováčik som nevedel, aký je povrch a profil etáp a samozrejme som vôbec nepoznal jednotlivé trate. Párkrát som zišiel z trate, ale skôr to bolo kvôli mojej nepozornosti, nie z dôvodu zlého značeniu.  

MUM som bral ako skvelú prípravu na jesenné ultra, nacvičenie si nutnosti poobedného behu a tiež pravidelného prísunu tekutín na občerstvovačkách.

Ak ideš pretekať, nikoho veru nezaujíma v akom stave  si,  či akú prípravu máš za sebou, či preteky, navyše etapové, bežíš z plnej prípravy, alebo je to tvoj vrchol. 

O tom koľko a čo behávam, najazdím či naplávam, sa porozprávam s hocikým osobne. V akom stave som bol pred MUMom? Len tak pre  zaujímavosť uvediem, že od februára som si 4krát podvrtol členok, už pred MUMom  ma znovu začal riadne bolieť zadný stehenný sval a na MUMe ma bolel v jednom kuse. O riadne zníženom hemoglobíne ani nehovorím.  To nie sú výhovorky, to sú fakty.

Napriek tomu som rád,  že môžem behávať a sem tam aj pretekať.

Samozrejme, každý kto trochu nazrel do ultrabehu  vie, že borec čo v priebehu troch mesiacov zabehne 2krát maratón pod 2:30, k tomu 100km pod 7h, či rekordnú 6H, je niekde inde, ako ja s maratónom v tomto období okolo 2:50, či 100km pod 7:45.  

Ak by Dan Orálek bežal všetky etapy, tak by istotne vyhral. Poraziť ho mohlo iba zranenie.

Na MUMe sa naplno sa potvrdilo, že pri ultra je človek sám sebe najväčším súperom. Ale to je to, čo sa mi na tom páči. Podľa toho som behával. 

Dobre sa mi behalo od 5-tej etapy. 6-tu mal každý najpomalšiu. Tú som bežal od začiatku vyše 2 a štvrť hodiny voľne a pomaly. Až v jej druhej polovici som nabehol na moje tempo. 

V poslednej 7. etape som od štvrtej občerstvovačky  do toho kopol naplno. Verím že získané skúsenosti sa mi pri jesennom ultrabehu zídu.

Pokiaľ ide o vybehávanie či strečing po jednotlivých etapách, tak to bolo to čo ma držalo v pozitívnej nálade, na to som sa počas jednotlivých etáp najviac  tešil. I keď musím povedať , že hoci som zvyknutý behať veľa naboso, trávnik v Lomnici  bol dosť tvrdý. 

O  mojom systéme občerstvovania sa rád s kýmkoľvek osobne porozprávam, avšak rozhodne nie je ojedinelý.  A čo je hlavné, na 100km v Nitre sa ukázalo, že je to správna cesta pre mňa.

Maj sa pekne