Zamračené, obe parkoviská obsadené, nálada dobrá, dievčatá pekné.

„Nerád vám to říkám, ale jste druhý vod konce...“  

takto milo sa mi prihovára jeden z trojice turistov, stojacich na kraji chodníka Trangoška - Chata M.R. Štefánika, asi 300 metrov po štarte Non – stop behu hrebeňom Nízkych Tatier, z Trangošky na Donovaly. 

No čo už, niekto musí byť aj posledný, odpovedám a netrápi ma to. S Lojzom Šablicom a Ďurom Ryšánkom sme sa rozhodli prvú fázu tohto preteku nebežať, ale zvýšeným úsilím odpochodovať. 

A pravda je, že počas počiatočnej fázy preteku som bol za nimi, totiž za Lojzom a Ďurom. A ten posledný? Kto to bol, neviem, ale mám tip na jedného borca, zaujímavú to figúru, ktorý sa pohyboval v priestore štartu s výrazom a úsmevom prinajmenšom majiteľa Nízkych Tatier. 

Brucho, ako balón pod filalovým tričkom, elasťáky vyduté vpredu aj vzadu. 

Veľkú ľadvinu s dvomi flaškami neznámeho obsahu okolo brucha a celkový dojem dotvárali okuliare v hrubom ráme, pod šiltom čiapky. Samozrejme, bol to začiatok veľkého dobrodružstva. 

Stalo sa mi už mnohokrát, že vopred odpisovaný a nefavorizovaný pretekár, alebo pretekárka nakoniec zahviezdili. 

Medzitým naozaj húf národa bežeckého (vraj 131 homo sapiens) sa od našej trojice vzdialil vzdialil a stále sa usilovným behom vzďaľoval.

Prvých, asi 1,5 kilometra trate totiž tvorí bežeckejšia pasáž. Je pokrytá kamenistým povrchom, ale bežať sa dá. Aj ja som vo všetkých svojich doterajších štartoch začiatok bežal. Uvidíme, čo to spraví teraz.

Stalo sa, čo sme očakávali. 

Pelotón sa hneď natiahol. Kamzici ušli dopredu. Tí menej vybehaní, ale ambiciózni, sa unavili. Pred Halašovou jamou ich dobiehame, dokonca sa dostávame pred nich.

Dobehli, či lepšie povedané, dochodili sme dokonca aj slávneho Mira Kriška, zvaného eN. Nohy mal zdobené (vraj veľmi výhodne kúpenými) elastickými čiernymi podkolienkami a tradičnou čelenkou. Tú mal ale na hlave. O ňu mal pripnuté zapínacím špendlíkom, alebo aj zicherzajckou, ako chcete, okuláre – okuliare. Ide o vynález majiteľa tejto praktickej štruktúry. Videl som ju u neho vo viacerých modifikáciách. 

Upokojil som sa, keď vyjavil, že mu ide o dobehnutie a nie o môj skalp. 

Je tu aj Evička Hatalová, moja obľúbená spolubežkyňa z Rajeckého maratónu. Aj tú obchádzame. 

A veru obchádzame mnohých. Beh od začiatku zrejme najvýhodnejšia forma pretekania pre nás kondične menej disponovaných nebude. 

Keď sa dostávame na serpentíny nad hranicu lesa, na ktorých sme súc dolu videli tenké čiarky bežiacich borcov, tempo ostatných sa nám vidí pomalé, tak obchádzame aj ich.

Štefánikova chata, 3,5 km, 1728 m.n.m.

foto: Vlastík Kacíř

Konečne, vidíme nad sebou chatu s občerstvovačkou. Čas 44:03, veru nie je horší, ako v minulom ročníku. Na tých 600 metrov prevýšenia a pri mojej trénovanosti, je usilovná chôdza vhodný spôsob presunu.

Na občerstvovačke vypijem dva poháre nejakej hnedej tekutiny čudnej chuti. Vraj je to čaj so soľou. Je to roztok vlažný, prečo nie ?

Časť borcov už postáva a regeneruje, nechce sa im ísť dalej. Najlepší sú samozrejme ďaleko vpredu. Pozerám okolo seba, vidím Paľa Hajduka, s ktorým sme sa rámcovo dohodli, že pôjdeme spolu, sme výkonnostne podobní, dúfam, že sa ma chytí.

Nezdržujem sa a vybieham smerom pod Ďumbier 

Pomerne rovný chodník umožňuje aspoň krátky pohľad okolo seba. Je zamračené, asi 7°C, viditeľnosť celkom dobrá. Krajina ako celok pôsobí pochmúrne, ale majestátne. Vidieť Srdiečko, pás zjazdovky a dolu rachotí vrtulník Mi-17, ktorý vyváža na Chopok to čo stavba na vrchole potrebuje. Pohľady sú len krátke. Treba pozerať viac pod nohy, lebo je to skôr skákanie po kameňoch, ako beh. 

Moju pozornosť upútava dvojica pretekárov zrejme zo zemí koruny českej, ktorí majú zaujímavú obuv; jeden má obuté „lezečky“, teda obuv na lezenie v stene. A ten druhý? Zle je na to čo len pozrieť. Beží v polotrampkách, s tenkou podošvou z bielej gumy. 

Preboha, čo si si to obul? Tý boty ho zachránili po operaci, odpovedá mi ten druhý borec, v „lezečkách“. To je fajn. Ale prečo ich obul sem? pýtam sa. Proč by v nich nemohl závodit? Odpovedá druhý. Pozri, je to jeho problém, nie môj, končím túto neplodnú debatu. 

S touto dvojicou som bežal v dotyku skoro po Chabenec a obidvaja mali veľké problémy s behom. Ako všetci, čo sme túto trať bežali vieme, že je to samý ostrohranný kameň a kto nemá dobrú terénnu, či aspoň univerzálnu bežeckú obuv, má problémy s tlakom kameňov do chodidiel. 

Dvojica pochopiteľne vyhľadávať okraje chodníkov, kde je menej tých kameňov. Bolo vidieť, že sa trápia a nakoniec zaostali. Len dúfam, že dobehli.

Bežím. Dávam pozor, aby som to neprehnal a hlavne sa nepotkol a nezranil sa. Okolo mňa prebehol Ďuro s Lojzom. A nezabudni dať do dojáku, ako sme ťa predbehli, posmieva sa mi Ďuro. Neboj sa dám, utešujem ho.

Nie je teplo. Fúka celkom silný vietor a je mi zima. Je ťažké obliecť sa do tak širokej škály teplôt v akých sa beží tento pretek. Na Chopku je 7 °C a vietor, po 37 kilometri po zbehnutí s Kozieho chrbta je to 25°C.

Musí sa voliť nejaké kompromisné riešenie. Sú to samozrejme trenírky a hore tričko s dlhým rukávom. V ľadvine mám šuštiačku s kapucňou. Tú som však v tomto preteku nepoužil. 

No čo už. „Hore“, teda medzi „Štefáničkou“ a Chabencom mi je zima. Paľo vravieva, že je to na PN. „Dolu“, od Ďurkovej sa potím. Ale aspoň ušetrím na saune.

Chopok, 9,0 km, 2000 m.n.m.

Bežeckých pasáží tu takmer niet. Je to skôr skákanie po kameňoch. Je jasné, prečo na tomto preteku klasici, alebo asfaltéri, ako vraví syn Broňo, majú malú šancu na úspech. 

Blížime sa k Chopku mohutne povzbudzovaní osádkou občerstvovačky pod Kamennou chatou. Jedla a pitia čo hrdlo ráči. Dávam čaj a kúsok sladkosti. Banány, ananásy, jablká radšej nie. To môže viesť jedine k po.... ). 

Vrchol hrebeňa podbiehame. Na ňom sa vo veľkom stavia. Za pomoci vrtuľníka, ktorý našťastie v tejto chvíli rachotí kdesi dolu. 

Môj čas 1:38. Na 9 kilometrov žiadna sláva, ale máme za sebou skoro polovicu prevýšenia. To je viac, ako 1000 metrov a zatiaľ pohoda.

Skoro rovinku smerom na Dereše si vychutnávam. Konečne sa na nej dá bežať. Je tu hodne turistov. Divia sa, kam to bežíme? 

Výstup na Kotliská. Cítim, že stehná začínajú byť unavené. Nestúpam s takou razanciou, ako doposiaľ. 

Pole sa stabilizovalo. Sem tam niekoho predbehnem a niekto zase mňa. Už aby sme boli za Chabencom, na peknej bežeckej pasáži dolu svahom do sedla Ďurková. 

Z Chabenca vidieť až na Chochuľu. Teda, pekne ďaleko musíme bežať a ešte stihnúť v limite Hiadelské sedlo.

Sedlo Ďurkovej, 20 km, 1709 m.n.m.

Pribieham do sedla a zamiešam sa medzi bežcov, sediacich vôkol nádob s občerstvením, napchávajúc sa hrozienkami a ovocím. "Občerstvovači" ich napomínajú, aby pustili „k válovuu“ aj iných a nechovali sa ako naši tzv. „politici“. 

A kde máte toho veľkého jedovitého chlapa, čo tu vždy býval, pýtam sa jedného z občerstvovačov. Myslíte Šikulu? Dnes tu nie je, reaguje jeden mládenec.

Čas mám „dobrý“ 3: 09; len ďalej, ďalej, veď máme za sebou len niečo cez 20 kilometrov. 

Klušem na kopec Ďurková. Oteplilo sa, je celkom príjemne. Len kopce mi už nejdú. Pred sebou vidím postavu v červenočiernom tričku z dlhými rukávmi. Žeby Peter Šafarik? Nie je to on. Tento kýva smiešne rukami. To nie je Petrov štýl.

Koncentrujem sa na seba, skúmam sa. Zatiaľ je to dobré. A tak som sa môjho šiesteho štartu z Trangošky na Donovaly bál. Prispel k tomu ten minulý, 19. ročník. Dažď, sneh a silný vietor nám dal zabrať. 

Toto bude jubilejný, dvadsiaty, lákali ma kamaráti Peter a Paľo. Treba ho bežať. Dobre teda. Vari to prežijem povedal som si. Jubileá, ak nie sú moje, mám rád. A už som v polovici trate. Vari to už zvládnem.

Pekne si cupkám a pred sebou vidím postavu opäť v červenočiernom tričku. Kluše, potom kráča smerom na Latiborskú hoľu. To je isto Peter, vravím si. Bol. 

Tak čo Peter? Poďme spolu. Nebudeme predsa Majkovi robiť radosť, že som ťa predbehol. Dobre, vraví, ale keď budeš chcieť, bež si svoje. 

Na hoľu, kde sa napchávali turisti, vyjdeme spolu. Potom zbiehame do sedla. Pozerám pod nohy. Nerád by som bozkal rodnú hrudu. To by som musel byť pápež. Keď sa zo sedla pozriem dozadu, vidím že Peter je za mnou asi 100 metrov. Tak, to takto asi nepôjde. Idem radšej „svoje“.

Konečne, vari najkrajšia, asi trojkilometrová bežecká pasáž popod Veľkú hoľu smerom na Košariská. To je teda paráda. Hoci treba dávať pozor, lebo bežíme v asi v pol metra hlbokom jarku, zostáva čas obzrieť sa okolo seba. Je to vari najkrajší pohľad na trase. 

Prilbicovitý profil osamelého Salatína, vľavo tmavá pyramída Tlstej a pod ňou farebný, dlhý had Liptovskej Lúžnej. A vpredu dvaja bežci, vychvaľujúci svoje bežecké topánky. Ja svoje nechválim. Chvália sa samé. U nás nevídaná značka Avia. Ľahké, na kameňoch skvele držiace, stabilné topánky so širokou podošvou. Už druhý rok mi robia dobrú službu. Kúpil som si ich v Kalifornii. Priznám, len kvôli názvu Avia, pretože som fanúšik letectva. Vlani som si ich zobral z núdze do toho nečasu a osvedčili sa. Takže nemením úspešnú zostavu a robím dobre. Tento beh si užívam.

Veľká Chochuľa, 32 km, 1753 m.n.m.

Po zdanlivo nekonečnom výstupe som konečne na Veľkej Chochuli. Čas 4:41. Tieto výstupy mi už nejdú. Nevládzem. Chýba mi už potrebná sila v stehnách. 

Motá sa tu strapec bežcov, ktorým sa ako keby nechcelo pokračovať. Ja neváham. Vypijem dva poháre červenej tekutiny, zhltnem tabletku magnézia, ktorú mi ponúkol ochotný „občerstvovač“. Mali tam pekného záchranárskeho vlčiaka. Ale nebol čas na bližšie zoznamovanie sa.

A ďalej. Vidím Donovaly, náš dnešný cieľ. Zdá sa to byť len kúsok, ale podľa usporiadateľov máme do cieľa ešte dlhých 17 km! 

Sedlo hiadelské, 39 km, 1099. m.n.m.

Konečne som v tom čertovskom Hiadelskom sedle. Za slušných 5:05,  teda poldruha hodiny pred limitom. 

Je obsadené húfom motajúcich sa bežcov. Obvyklá rutina a poďme do toho hrozného stupáku! 

Je to len niečo cez 250 metrov prevýšenia, ale zisťujem a nielen ja, že stúpať už nevládzem. Vytvoril sa „had“ chodcov, smerujúcich na Kozí chrbát. Odstupy medzi nami sa nemenia. Trápime sa asi všetci. Strmé stúpanie vystrieda miernejšie, ale vrchol to stále nie je.

V sedle, som si napchal do úst čokoládu. Zalepila mi ústa, chcelo by to tekutinu. Ale tú už nemám. 

Na vrchole Kozieho chrbta sa popýtam oddychujúcej rodinky s malým, niekoľkomesačným „egrešom“, či nemajú trochu vody? Máme, máme. Vodu aj čaj. Dievčina mi podáva červenú fľašku s čajom. Dávam si dva glgy „kamilkového“, ktorý som už dávno nepil. Vylepším si ústnu dutinu, poďakujem a bežím ďalej.

Otvára sa pohľad na trávnatú Kečku, so žltými škvrnami zástaviek, po ktorej sú roztrúsené postavičky bežcov. 

Najskôr sa mi nebeží dobre. Sklon je priveľký. Ale potom sa rozbieham a je to príjemný beh. V stúpaní na Kečku prejdem do kroku, ale potom to zase „rozbalím“. 

Stále si utieram pot, ale aj tak sa varím vo vlastnej šťave, pote. Je mi četrovsky teplo. Ale napriek tomu tuším, že ak sa niečo mimoriadneho nestane, dnešný beh už do cieľa dobehnem. 

Pýcha predchádza pád...

A keď si asi dva kilometre pred cieľom myslím, že už mám „vyhrané“, na takmer rovnej ceste v lese som zakopol a spadol. Rebrami na úrovni pravého prsného svalu som narazil na kameň. Ledva som sa postavil. Je to zlomené rebro? Ohmatávam sa. Bolí to, ale bežať sa s tým dá. 

Bežím a viem, že s tým budú problémy. A veru sú. Tri dni po páde ma pri otočení v posteli zobudí bolesť. A to doma meníme okná. Očakáva sa, že budem makať, čo aj robím. 

Ako sa po behu ukázalo, nebol som sám. Aj eN sa priznal, že si narazil rebrá a vraj Ľubo Hrmo spadol počas behu na polovičnej trati tak zle, že mu museli ruku zašívať. Skrátka, stáva sa.

Čuduj sa svete, v behu mi zatiaľ rebro neprekáža. Dobieham mládenca z Bratislavy, Mariána Fontányho. Bežíme kúsok spolu, ale v závere bol rýchlejší.

Polianka! Cieľ je na dohľad a nohy ma nesú. Je to skvelé. Dievčatká mi núkajú vodu. Rád by som im spravil radosť, ale radšej nezastavím. Boh vie, čo by to rebro urobilo.

Konečne cieľ, Donovaly, 49 km, 980 m.n.m.

Aj keď mi beh trval skoro celú pracovnú dobu, s dosiahnutým časom 7:04:20, som spokojný. Dostávam tašku s tričkom. Je naozaj tam? Je.

Ako som z výsledkovej listiny zistil, skončil som 42. „vod konce“ a 89. „vod začátku“. 

Ďuro mi dal „len“ tri minúty. Jeho fanfarónstvo pri predbiehaní ma pod Ďumbierom, veru nebolo na mieste. Lojzo bol rýchlejší. A nielen Lojzo.

Naše pekné a milé dievčatá Eva Čurlejová, Miška Polakovičová, Radka Paulíniová a Barborka S., nás „zmákli“, a to nehovorím o (prekvapení pre mňa) víťazstve sympatickej Alenky Bukovácovej, ktorá to „dala“ za 6:05 ! 

Dobehla celá osádka izby 20B z internátu v Banskej Bystrici. Aj eN s doružova opálenou kožou pod kratučkými, čerstvo ostrihanými vlasmi a narazeným rebrom, ako som už spomenul.

Aj ja som sa presadil! 

Nie síce bežecky, predsa len v súťaži s borcami o 20 rokov mladšími už ťahám za kratší koniec. Ale tým, že som sa dožil cieľa, som najstarší z tých, ktorí v doterajšej 20 ročníkovej histórii hrebeň Nízkych Tatier z Trangošky (či zo Štefáničky) až na Donovaly zdolali.

Neviem, či je to pravda, ale keď ma vytiahli pred pódium, asi áno. Dali mi taštičku cez plece. Peknú a drahú, venovanú sponzorom. Asi sa mu ju nedarí predať, tak ju venoval „urbi et orbi“. Vďaka za ňu.

Byť „starým“ však kvôli kapsičke neodporúčam. Radšej byť mladší a bez kapsičky. 

Ako nás učili v škole, čas plynie v podmienkach zemských rovnomerne. „Aging“ je nevyhnutný proces. Berme to ako danosť a buďme radi, že bežíme.