Hostel H2O - pure acommodation 

znie nápis na tabuli. Hostel H2O Soba č.1, Petovškovo nabrežje (riečky Ljubljanice), Ljubljana, Slovinsko. 

Precitol som sa z nepokojného, predmaratónskeho spánku. Je nedeľa, 28.októbra, skoro ráno, všade tma a...ticho. Ticho? To znamená, že neprší! Teším sa. 

Totiž včera, celý deň v Bratislave, aj cestou z Bratislavy do Ljubljany pršalo. Však nech sa vyprší, zajtra by pršať nemalo, utešujeme sa s Mišom Holíkom cestou v aute, vyzbrojení zaručenými predpoveďami počasia z internetu, ale aj sebaistými tvrdeniami známeho hádača počasia pána I., že v nedeľu v Ljubljane pršať nebude. Zamračené, to áno. Ale pravdepodobnosťou výskytu dažďa pod 25%. Teplota vzduchu by sa mala pohybovať okolo 3 °C. Ak nebude pršať, je to dobré. Ale dážď pri takejto teplote nie je nič príjemného. Nehovoriac o kombinácii s vetrom...

Dobre sme včera zmokli, najmä cestou na prezentáciu a z nej. Lialo ako z krhly. Bolo to z centra asi 20 minút peši. Aj keď sme boli vybavení protidažďovými pomôckami, ako dáždnik, Gore-Tex bunda, pred vodou nás to nespasilo. Nohy som mal dôkladne mokré. 

A v našom, inak peknom hosteli, sa nekúri! Vonku 5 °C, pod paplónom s „blanketom“, ako naša milá recepčná označila deku názvom plachty,   je ale teplúčko. „Blanket“ som si dal na môj tenký paplón. Ten hrubší a teplejší má moja manželka.

Ale, vráťme sa k nedeľnému ránu v izbe číslo 1. Pred jediným malým bielym okienkom s roletami, ktoré sa nedali vytiahnuť, je plechom obitý parapet. Na ňom dážďové kvapky vyťukávajú svoj bubnový part, aby sme vedeli, že prší. 

Teraz však onen ďateľ nepracuje. Teda neprší. Neprší! Oznamujem manželke Katke, pod tým hrubším paplónom, potešiteľnú správu. Máš pravdu. Neprší, ale sneží. 

Utekám k okienku. To snáď nie! Je to pravda. Vo svetle pouličnej lampy sa vzduchom husto znášajú na matičku Zem mokré snehové vločky. Na okolitých strechách je už súvislá snehová pokrývka. 

To teda bude maratón, hrozím sa a v duchu si nadávam, že som sem vôbec chodil. Peniaze to stojí, času kopec miniem a ešte sa natrápim... a v mizernom čase. Je mi to treba? 

Štart je až o pol jedenástej. Je iba päť hodín. Ono to prestane, utešuje ma Katka. Len aby...

Spánok je preč. Čo si obliecť do ttoho nečasu? Ležím v teplej posteli a vyberám so skromných možností, ktoré mám. 

Elasťáky, rukavice a čiapka. To mám. Ale chúďa Mike má iba trenírky. Ten si užije... 

Tričko s krátkymi a na to ďalšie s dlhými rukávmi by mohlo stačiť. Ale by pršalo, alebo snežilo, musím siahnuť po nepremokavej veste, ktorú mám z maratónu vo Verone. Ale o tom rozhodnem tesne pred štartom. Som rád, že som si ju vzal. No a všetko dobre namastiť. Indulony mám dosť, šetriť nebudem. 

Bude zima, to je isté. Ráno treba niečo zjesť, aby bolo z čoho čerpať energiu. 

Dnes máme o hodinu dlhšiu noc. Prechádzame na zimný čas. Ponáhľať sa teda netreba. Zmierený s počasím sa teda zavŕtam pod paplón.

Je pol deviatej, stále sneží

Treba niečo zjesť. Ale najskôr umyť a odložiť všetko, čo zvýšuje moju hmotnosť. Kúpelňa a WC v jednom je spoločná pre tri izby na poschodí. 

Pri tradičnom predmaratónskom obliehaní onej miestnosti je šťastím, že spomedzi deviatich obyvateľov troch izieb, sme len dvaja maratónci. Stano Mak z Heľpy, ktorý býva na štvorke s divnou partiou, a ja. Takže očakávaná tlačenica sa nekoná. 

Teplý čaj, chlieb s maslom a marmeládou je dobrá voľba. Som trošku plný, ale nevadí. Veď rýchlo aj tak nepôjdem. Vládzem iba pomaly.

Pripnúť číslo 206, čip, naobliekať sa a poďme von. 

Je okolo 9:50. Víta husté sneženie s dažďom. Ešte šťastie, že na štart to máme chôdzou najviac 10 minút. Okolo hotela Emonec, kde sme bývali pred dvomi rokmi. Emona, bol názov rímskej osady na mieste dnešnej Ljubljany.

Ideme traja. Stano, Katka a ja. Mike s Jarkou bývajú v hosteli Celica. Je to na hostel prerobená bývala väznica, ináč veľmi populárne miesto. Keď som sa chcel prihlásiť do väzenia aj ja, bola už plno. Nevzali ma.

Priestory štartu a cieľa; sneží

Aha, ukazuje Katka na strechu vysokej budovy na „Trgu republike“; červené, neónové číslice ukazujú, že sú 2 °C. 

Tu sú postavené okrem stanov prvej pomoci aj stany, ktoré slúžia ako šatne. Pred nimi dva obrovské rady národa bežeckého. 

Tekači a tekačice, čo sú po slovensky, či presnejšie po našom, bežci a bežkyne. Čo my označujeme ako „slovinské“ je po slovinsky „slovenske“ a Slovinka je po „ich“ Slovenka. 

Ba aj hlavná ulica na ktorej je štart, sa nazýva „Slovenska cesta“, čo neznamená naša, ale „Slovinská ulica“, kedysi „Titova cesta“. Ale aj tak sme sa na Slovenskej ceste cítili ako doma.

Tak teda, toto nie! Toto sa nedá vystáť. Aj keď celkom vpredu jedného radu vidíme „Blaženkovcov“;, teda Martina a Blaženku Laukovcov.

Zdravíme sa, želáme si len to naj... a organizujeme náhradné riešenie. K stanom sa so Stanom obraciame chrbtom. Nahradíme ich podchodom jedného obchodného domu. Zvršky dostáva do opatery Katka. 

10 minút pred pol jedenástou vybiehame z podchodu a hľadáme medzi snehovými vločkami svoju „conu“. To je zóna, ktorú nám pridelili podľa výkonnosti. 

Ale veď to poznáte. Aj tu sa najslabší natlačili dopredu. Samozrejme, nemyslím asi desiatku čiernych, ktorých priviedli dopredu tesne pred výstrelom. 

Ale to viem len z rozprávania. Ja som preliezol plot „cony“ 3 a zaradil sa do medzi tekačov a tekačic. Tie stovky tiel s teplotou vyžarujúceho povrchu 36,5 °C, vedia vyrobiť príjemné "teplúčko" aj v nečase, ktorý panoval mimo „conu“.

Štart

Výstrel nebolo počuť. Neviem, či sa vôbec vystrelilo. Už osnežení sme sa pomaly pohli Slovenskou cestou. Snímacím systémom, ktorý mi dal najavo dvojitým pípnutím, že ma berie na vedomie, som prebiehal po vyše troch minútach. 

Po chvíli mám v maratónkach vodu, ale rýchlo sa zohreje a je jedno, či mám nohy „v suchu“ alebo nie. 

Hustý dav sa pohybuje pomaly. Odhadujem ho na takých 8 tisíc pol a celo maratóncov. Prvé kolo treba vydržať. Potom nás bude menej a nebudeme sa tlačiť. Ale ani vládať. 

Pre tých, čo Ljubljanu nebežali, je treba povedať, že sa bežia, alebo po slovinsky „teču“, kolá dve. Každé o dĺžke polmaratónu. Vcelku rovinná trať, s prevýšením vraj 60 metrov. 

Zatiaľ mi je zima. Na štarte som vychladol. Som „tvrdý“, ale pomaly sa zohrievam, ale nechávam sa viesť davom. 

Asi 4 km trate vedie lesom. A pred oným lesom je občerstvovačka, po slovinsky „okrepčevalnica“. Nepijem. 

Pozriem ale na hodinky ako som na tom s časom. Je to dobré. 5 km za 25:52, len tak ďalej, myslím si. 

Desiatka. Druhá „päťka za 26:21. Fajn. Už som sa trochu rozbehol, ale teplo mi veru nie je. 

Stále padá sneh s dažďom, ktorému pomáha južný vietor. Ale dá sa to vydržať. Viem, že tempo mám dobré. Viac na  stopky nepozerám. Iba ich stláčam každých 5 kilometrov. To aby som potom vedel, ako som to vlastne „tekal“. 

Bežím iba podľa citu. Snažím sa bežať voľne, s rezervou a nenechať sa strhnúť polmaratóncami, z ktorých sú niektorí rýchlejší ako ja. Mám iba jedinú starosť, či to s tempom nepreháňam? Je to dobré?

Číslo mám schované pod žltou, nepremokavou vestou; čo znervózňuje mojich rovesníkov. Vypytujú sa či „tečem mali alebo maraton?“ Som pre nich konkurencia.

Nikoho známeho nevidím, tak si obzerám okolie. Hlavne dámske. A je čo obzerať. Toľko pekných pozadí v elasťákoch jeden na Slovensku nevidí.

Ale počasie je deprimujúce. Snehové, s obrovskými kalužami vody. Na rozdieľ od behov iných, sa nesnažím komunikovať s okolím. Zaujali ma početné nápisy na tričkách nejakej sponzorskej poisťovne, „Pretvorimo besedu na dejanije“, čo znamená „Premeňme slová na činy“. „Beseda“ znamená slovo. Takže „Boža beseda“ je slovo Božie.

Konečne sa je pred nami rovná ulica, Slovenska cesta. Na jej konci je méta polmaratónu. Stále rovno, ale ešte 6 kilometrov. Trošku sa to už okolo mňa preriedilo. Dávam si teplý čaj a myslím iba na to, nech som už konečne v tom druhom kole.

Polmaratón, 1:48:34

Polmaratónci to majú za sebou, odbočujú vľavo, do cieľa. Ďalej bežia iba zúfalci maratónci, sformovaní do tenkej, prerušovanej reťaze. 

Nie všetko je horšie, ako v prvom kole. To prvé „lepšie“ je gel v rukách Katky, ktorá trpezlivo čaká za hranicou 21,1 km a strká mi ho do ruky. Druhé dobré je, že konečne prestalo snežiť. Pripomína ho iba snehová kaša na ceste. 

Diváci sú skvelí. Povzbudzujú „ajdemo“, čí „tempo“ a moknú s nami...

A mne to začína bežať. 25 km za 2:08:27 a občerstvovačka. Otváram gel a zapíjam ho vodou. Tak pažravo strkám do úst čokoládu, že mi samozrejme zabehla. Kašlal som vari niekoľko kilometrov.

Opäť v lese. Už v intímnejšej atmosfére. Kedy bude 30-tka, aby som už mal za sebou tú povinnú „hlušinu“? 

Beží sa mi dobre, keď zrazu... to snáď nie! Svižne ma predbiehajú vodiči s nápisom 3:45. Nejde mi to do hlavy. Mal by som byť kus pred nimi. No ako sa neskôr ukázalo, nemali „kunčaftov“, tak zrýchlili. Či aj dobehli do cieľa, to neviem.

Ak náhodou dobieham rovesníka, podľahne panike. Ako tento. Keď ma zbadal, tak som ho naplašil, že mi odbehol a trvalo niekoľko kilometrov, kým som ho mojim, stále rovnomerným tempom, dobehol. Už sa o útek nepokúšal.

Je tu tridsiatka. Posledných 5 km 26:35. Beží sa mi stále dobre. Čaká ma rovný úsek o dĺžke niekoľkých kilometrov. Dobieham viacerých, ktorí boli doteraz rýchlejší, ale začínajú byť pomalší. Vidím ďaleko pred seba, čo mi vyhovuje. Táto rovinka mi fakt sedí.

Teda, už len 12 kilometrov! Bežíme proti vetru. Opäť začína padať dážď so snehom, tak doťahujem zips na veste. Nič iné sa s tým robiť nedá. 

Všetci okolo sú dobre oblečení. Iba pár bežcov má trenírky a chlad im odčerpáva energiu, potrebnú na mechanickú prácu svalov. O to skôr začínajú slabnúť a spomaľovať. Jedna z vecí, ktorá ma teší je, že už tadiaľto nepobežím...

Ešte nie som na tridsiatom piatom a cítim, že to nie je ono. Snažím sa bežať po stredovej bielej čiare a nemyslieť na nič. Pravda, má to aj inú výhodu. Stredová čiara je mierne zvýšená a nie sú na nej kaluže. 

Dlhá, predlhá je ta Slovenska cesta. Snažím sa, ale spomaľujm. Medzi 35- 40-tym kilometrom až na 27:53, ale už len dva a čosi. 

Budova na pravej strane cesty, „Gostilnica Figovec“ znamená, menej ako kilometer do cieľa! 

Diváci burcujú. Deti nastavujú dlane na tľapnutie a výskajú nadšením. Načieram do zvyšku síl a už bežím po modrom koberci do cieľa. Hoci ma na ňom predbiehajú nejakí mladoni...

...som tu!!! 3:41:05

Unavený, ale spokojný. Obvyklá procedúra: 

Medaila na zelenej stužke, tielko „Za mnoj je 42,195 km Ljubljanskogo maratona“, fľaša minerálky (studená, nechcem). Pomaly sa ťahám do podjazdu, kde ma čaká Katka. Nečaká. 

Stretám ju spolu so Stanom Makom, ktorý len tak žiari. Za 3:19:49! Blahoželám mu. 

Obliekam sa, dávam na seba všetko, čo tu mám. Stále jemne sneží a teplomer na streche hlási 4 °C. Nečudo, že sa nepotím, ale začína ma drgľovať podchladenie. Ale je mi to jedno. Hlavne že to mám úspešne za sebou!

Napadá ma, že by som sa mohol v mojej vekovej kategórii aj umiestniť. Kde sa dávajú ceny, pýtam sa. Tam v tom stane, ukazuje mi ochotná dievčina neďaleký stan. 

Je v ňom mládenec, ktorý stan plný pohárov pre všetky kategórie mimo absolútnej obhospodaruje. Ukazujem mu číslo 204. Vraj ešte výsledky nemá, ale za 10 minút to bude vedieť, vraví. 

Chvíľu sme sa pomotali popred tabule s výsledkami a už lepia nové prírastky „dobehnutých“ maratóncov. Na jednom liste som sa zbadal:

Viliam Novak, 204, SVK, 3:41:05, 1/M70! Vyhral som! Tento úspech mi bude pripomínať zlatá medaila a pekný pohár. 

A porovnaj to s Košicami...

Častá to otázka, keď sa vrátime z nejakého „neslovenského“ maratónu. Ako vždy hovorím, porovnať sa dajú jedine dĺžky tratí. Z istého hľadiska sa tomu „košickému“ nevyrovná žiadny maratón na svete. Mesto, trať, ľudia, tradícia, to všetko vytvára z MMM jedinečné podujatie, kam sa vždy rád vraciam. 

Pri spätnom pohľade na 17. Ljubljanský maratón ma trápi otázka, ako je možné, že v Ljubljani finišovalo 1188 maratóncov a maratónkýň? Vzdalo ich 51. Na 89. MMM v Košiciach, čo je European oldest, bezmála o 400 menej. Kde je chyba? Žeby prílišný východ? Sám neviem.

Slovače v Ljubljani bolo vraj 12. Videl som niekoľko tekačov a tekačic. Blonďavého Gejzu Keleho, Stana Maka, či Blaženkovcov. 

Čechov som vo výsledkoch narátal 8, čiže nás bolo viac. Ale ak by bolo treba, prirátali by sme k slovači aj obchod Slowatch (čítaj Slovač), kde predávajú hodinky. 

Čo k tomuto maratónu ešte povedať? Po organizačnej stránke skvelý. Za počasie organizátori nemôžu, ale nie každý rok tam počas maratónu sneží. A Ljubljana je od Bratislavy iba 420 kilometrov... 

Nevyhnutnou súčasťou skoro každého maratónu býva húf čiernych diev a mládencov, ktorý takto zarábajú pre seba a svojej rodiny na chlieb vezdajší. 

Aj tu vyhrali oni, akurát na prvých miestach boli Etiópčania. Prvý mal dokonca čas po 2:10. 

Čo by nás mohlo zaujímať, sú tzv. „appearence fee“, alebo vopred vyplatené peniaze pozvaným bežcom. Podľa slov riaditeľa maratónu Gojka Zalokara sa pohybujú od 1000 do 5000 €. K tomu ešte doprava a ubytovanie. 

No a ceny pre prvých sú asi ako v Košiciach (porovnaj !), okolo 10000 €, k tomu príplatky za traťový rekord. 

Slovenským bežcom zbohatnutie z takýchto zdrojov nehrozí. Veď ani Mikeho „tisícka“ sa nedožila príjemcu.

Ale, čo nás po peniazoch. Našou odmenou je dobrý pocit z maratónu. Behanie v snehu a v daždi má tiež svoje čaro. 

A ako dobre sa leží po takom vymrznutí pod teplou perinou! Neprekáža ani to, že pivo ktoré pijeme, je studené...

Vilo Novák, Bratislava, 31.10.2012.