Začnem naším Spišským Hamburgom, ku ktorému som síce nič okrem výsledkov nenapísala. Akosi mi to nešlo. 

Bol týždeň pred MPK a som rada, že sme po dlhšej dobe znova urobili Hamburg na Košiarnom briežku. Pribudli štyri mierečné výkony. Z nich jeden v podaní domáceho bežca. Všetci vrátane bežcov kratších tratí vyzerali byť po behu spokojní.

Na záver Hamburgu bola taká menšia oslava, ešte menšieho jubilea. O aké sa jednalo nebudem riešiť. Je to tajné :-)

Na Hamburgu som očakávala, či Julo Smolár spomenie, že ide autom na Perlu. To by znamenalo, že sa mi hádam tento rok do Trenčianskych Teplíc dostať podarí. Ale on nič. Bola som presvedčená, že Hamburg mu stačil a o týždeň ďalší maratón neplánuje. 

Dobre aj tak, povedala som si. Nemám nabehané a ísť sa mordovať na Perlu Karpát, kde je síce trať úžasná, ale aj úžasne ťažká, to veru nie. Veď Perla bude hádam aj o rok. 

Ale v piatok Julo volá, Evi ideš na Perlu? A bolo to jasné. Po úvodnom :hmmmmmmm, rozmýšľaní mu hovorím, že teda idem, ale ešte trochu si to do soboty premyslím. Ako dobre, že sa beží až v nedeľu. Trochu ma s tým telefonátom šokoval. 

Keď bolo dotelefonované, povedala som si, že všetko je v hlave. V tej súvislosti mi prišiel na um film, tuším Na ostrie noža. Charles, hlavný hrdina v ňom povie, "Zabijem medveďa!" V tej scéne je toľko silného odhodlania, ako v mojom, "Zabehnem Perlu!" Perla bola pre mňa tým, čím bol medveď pre Charlesa. A hneď mi bolo lepšie na duši. :-) Bola to psychická príprava na Maratón Perlu Karpát, ktorú som zvládla. Na tú fyzickú už bolo neskoro.

V nedeľu sme zo SNV vyrazili autom okolo 6 hodiny. Šiel s nami aj Laco Maras. Počasie na Spiši vyzeralo nádejné. Nebola hmla a ukazoval sa celkom pekný, polooblačný. Ale smerom na západ sa to zhoršovalo. O čo dlhšie sme šli, o to škaredšie a sivšie bolo všetko okolo. Typické  novembrové počasie. Miestami mrholilo, občas hmla. Nič moc, ale čo by sme chceli od novembra.

Do Trenčianskych Teplíc sme došli v dobrom čase. V škole ešte nebolo na prezentácii veľa ľudí a Laco fotil všetko čo sa dalo. Niektorí známi sa pýtali, či chcem bežať celý maratón. Keď už som takú diaľku sem šla, tak celý, ja na to. 

Bolo celkom lákavé triezvo zhodnotiť momentálnu kondíciu, prilepiť sa k nejakej štafetke a zabehnúť si maximálne polovičnú trať. Ale čiarka je čiarka. A tá je iba za medveďa. To by sa mi naozaj nepáčilo, povedať, zabijem medveďa a potom uloviť nejakého štafetového zajaca.

Ale obdivujem aj tých, ktorí bežali štafetu. Je výborné, že je možnosť bežať tu aj niečo, čo sa príliš často inde nebeháva.

Ľudí pomaly pribúdalo. Zjavila sa Evka Valachová, s ktorou som bežala pred rokom Vianočný maratón v Žiline. Evka ešte Perlu nebežala. Tak sme trochu prebrali trať, lebo ja som tu kedysi pred rokmi bežala. Čo som si pamätala, to som jej prezradila. Nech má predstavu, čo na ňu čaká. 

A bolo sa treba pomaly na štart poberať. Nepotešil fakt, že rukavice ostali doma. Vonku to príliš vábne nevyzeralo. Chladno, slabší dážď, vietor. Nič moc, rukavičky by sa zišli. Čo robiť? Vydržím, bolo aj horšie.

S Betkou Tiszovou, pravidelnou účastníčkou MPK, som sa tiež stretla v škole. Stihli sme pár viet na tému, ktorá z nás má menej nabehané :-)

A štvrtú mierečnú účastníčku, Dianu Grexovú som stretla tesne pred štartom. Tiež Perlu nebežala. Považovala som ju za hlavnú favoritku. Neviem či to bol dobrý nápad povedať jej, že MPK nie je ťažší ako bol Liptovský maratón. Mne kedysi naozaj pripadali rovnako obtiažne. Tak neviem, či so mnou súhlasí, keď má odbehnutú aj Perlu. 

Ešte pred štartom sa ma ktosi pýtal, či som sa pred týždňom šetrila na MPK, keď som na SHVSR bežala iba toľko, koľko som bežala. Tuším to bol Rasto Fotta. Samozrejme že šetrila. MPK je iba raz za rok. Hamburg môže byt na Košiarnom briežku hoci opäť 1. januára. Teda ja by som aj bola rada, keby bol. Neviem ale, čo povedia ostatní v SNV. 

Po kontrole či sme všetci, nás odštartovali. Začali sme ukrajovať prvé metre 10. MPK. Najprv sme bežali spolu s Evkou Valachovou a neriešili, či budeme bežať spolu celý čas, alebo iba na začiatku. Uvidíme ako to ktorej pôjde.

Rozohrievacie kolo cez sídlisko je príjemné, ale potom to už začalo byť zaujímavé. Evke sa zdalo, že skupinka pred nami beží nejako pomaly. Oni dobre vedia, prečo začínajú pomaly, odpovedala som jej. O chvíľu to už bolo jasné aj jej. 

Ešte v meste začína miernejšie stúpanie, ktoré pokračuje a pokračuje a už potom sa ide po ceste smerom do lesa a začína brutal, ktorý trvá až do sedla Machnáča. Už na začiatku som mala problém s dychom, tak som zamkla ústa a rozhodla sa nerozpráva.  Ale ani nebolo veľmi s kým. Nikomu nebolo veľmi do reči. 

Evka v stúpaní na Machnáč trocha zaostala. Ja som hľadala akurátne tempo. Nie moc rýchle, nie veľmi pomalé. Viem, že keby som zvolila príliš pomalé, vykapem už na začiatku. 

Pri obiehaní skupinky, v ktorej bol aj Milan Vago, mi zahlásil, Nejako si sa rýchlo pobrala na ten Machnáč. Ale hneď doložil, len bež, súperky máš blízko pred sebou. Pekné od neho, ale súperky predo mnou ma naozaj netrápili. 

Už tam cestou na Machnáč som si musela opakovať, Zabiju medvěda. V čestine, lebofilm má český dabing, na ktorý som zvyknutá. 

Konečne vrch Machnáča. Nič nieje vyhrané, ale prvý krok k úspechu je za mnou. Potom nasledoval strmší zbeh a po ňom miernejšie a príjemné klesanie. 

Snažila som sa nemysliet na to, že tento prijemný úsek pôjdem ešte raz, z druhej strany a už nebude až tak príjemný. Mám na mysli cestu na Machnáč opačným smerom. Ale tá bola ešte ďaleko. 

Skupinka s Milanom Vagom a Julom Smolárom ma dobehla pri zbiehaní z Machnáča. Potom bežali predo mnou, ale nie ďaleko. Evka zaostala o kúsok viac a pri mne sa už neobjavila. 

Vytrvalo mrholilo, občas bola mierna hmla. Kvôli nej sa mi zle dýchalo. Autá chodili pomaly, lebo nie každý mal na sebe reflexné plochy, aby bol lepšie viditeľní. Ale väčšina z nás ich mala. 

Občerstvovačka na odbočke smerom Petrovej Lehoty nás z dosahu nebezpečných áut odklonila. Daňou bolo stúpanie. Najprv nenáročný mierny úsek, neskôr citeľné stúpanie. V protismere sa zjavili prví bežci. Kto beží, ten beží. Náskok pred nami mali poriadny. 

Pred dedinkou znova nepríjemné stúpanie, ale celkom dobre ubiehalo, lebo sa čoraz viac bežcov objavovalo v protismere. To znamenalo, že obrátka sa pomaly ale isto blíži. Záverečné, asi 50 metrové stúpanie stojí naozaj za to, ale obrátka priťahuje. A ak ju človek vidí, dá sa to zvládnuť. 

Ľuďom na obrátke zahlásil Milan nejakú srandičky a oni, že ak chceme, o chvíľu nám ide autobus. Škoda čakat na autobus, keď bol pred nami prijemný zbeh dole dedinou, počas ktorého som som videla, aká je situácia za nami.  

Rasťo Fotta nebol ďaleko. To vo mne zobudilo ducha súťaživosti. Spomenula som si, že na MMM dobehol predo mnou. Teraz ti to vrátim. Ale do cieľa bolo ešte ďaleko, situácia sa mohla kedykoľvek zmeniť. 

Aj Evka sa objavila. Nejakých 400 -500 metrov za mnou, čo tiež nie je vzdialenosť, ktorá by sa nedala dobehnúť. Palo Kincel, bežiac neďaleko mňa zahlásil, Evička? Tá v druhej polke zrýchli. Isto sa posunie vpred. Veď áno, povedala som si. Ešte to môže dopadnúť všelijako. Všetko je možné. 

Dole dedinou sme bežali istý čas vo štvorici. Milan Vago, Palo Kincel, Julo Smolár a ja. Striedali sme sa vo vedení tak, ako by to má byť. A celkom nám to šlo. Dokonca aj smerom na Machnáč, kým bolo tiahle miernejšie stupanie. Potom sa Julo kdesi stratil a zostali sme traja. 

Najprudšie stúpanie treba zdolať pred vrchol Machnáča. Tam ma veru začala lákať chôdza. Rýchla ale chôdza. Milan presviedčal, že že už len chvíľku, ale mne to veru chvíľku nepripomínalo ani zďaleka. Striedavo chôdza-beh, sa podarilo na vrch dostať. Hurá! 

A potom zbeh. Samozrejme poriadne strmý, ale aj dobrý pocit, keď sa predo mnou objavili Trenčianske Teplice. Dobrý aj preto, lebo som za sebou mala tú ťažšiu polovicu trate. Ale keď je človek rozbitý po 21km, potom je aj ľahšia polovica ťažšia. Každý kto bežal Perlu, vie svoje. 

V parku ma znova dobehol Milan Vago, ktorého som v klesaní niekde stratila. Bol plný optimizmu. Vraj ideme stíhať tých dvoch pred nami. Povedala som mu, nech len pekne stíha, ale sám. Poslúchol.

Jeden stíhaný bol Palo Kincel, druhý sa mi zdal, ako Milan Fujerik z Ćiga - biga tímu. Keď som ho dobehla, zistila som, že zdanie bolo správne. Priznal, že už má toho akurát dosť. A to sme boli kúsok za polovicou.

Najlepšie bolo, že som si myslela to isté, ale som to nechcela hovoriť. Takže optimizmu na rozdávanie sme nemali. A znova kamsi do kopca! 

Musela som si opäť pripomínať heslo o zabití medveďa. Dosadla na mňa dosť veľká kríza. Pokúsila som sa presvedčiť čiga biga parťáka, že keď máme horšiu polovicu za nami, "lahšiu" už zvládneme. Nezabralo to a nálada zostala na bode mrazu. 

Ani drsnejší pokus Paľo Kincela, že má o 20 rokov menej ako on, tak nech prestane vymýšľať, nezabral. Väčinou mi pomáha ak počas behu začnem rozhovor. Odvedie to pochmúrne myšlienky. Ale tento krát bol problém aj s tým. Po Omšenie to ako tak šlo. Tuším tam sme stretli v protismere rýchlych bežcov, ktorý sa už vracali späť do Trenč. Teplíc. To sa naozaj dalo nazvať behom. No a my? Pekne krásne. Pred nami toho ešte veľa, veľa, veľa.

Keď som uvidela na ceste 25-ku, pôsobila na mňa skôr odstrašujúco, ako potešujuco. Nohy ma boleli, motivácia sa akosi vytratila. V pohybe ma držal už iba "můj medvěd". V pohybe, nie v behu.

Asi na 27 km hovorím Milanovi z Čiga biga, nech beží, lebo sa mi akosi chodiť zachcelo. Ale on na to, že, že samému sa mu bežať nechce. Že radšej spomalí. Ale aj po spomalení ma chúťky na chôdzu neprešli. Ale objavil sa tam opäť Palo Kincel. A vraj, Eva nechoď! Ty máš na viac, predsa ty, čo pochádzaš z hôr, nebudeš kráčať. Pomyslela som si, To je hrozné! Človeku nedoprajú ani trošku si pochodiť...

Ale malo to účinok, musím uznať. V kombinácii so "zabít medvěda" sa mi podarilo presvedčiť nohy, aby aspoň klusali a nie nechodili. A šlo to, aj keď 30km na mňa zapôsobilo rovnako, ako 25km. 

Ešte sme stretli nejakého bežca v protismere. Milan Čiga biga sa pýta, ako ďaleko je obrátka? On, asi km. Až to ma akosi prebralo. Aj keď sa ukázalo, že to bolo viac ako Km. 

Stretávali sme ďalších v protismere. Milan Vago, slušný kus pred nami kričí, Ideš! Vydrž! O chvíľu je obrátka. Tvoje súperky sú celkom grogy. Už nevládzu. 

Pobavil ma Milan toľkým optimizmom. Ja som rada, že nechodím a on mi kričí, že mám stíhať súperky, že sú vraj grogy. Tak ma tým pobavil, že som začala o trochu viac vládať bežať. Ak sa to dá nazvat behom.

Po obrátke, ktorej som sa nakoniec predsa dočkala, sa mi polepšilo. Aj psychicky, aj fyzicky. V dedine Omšenie nás dobehol Laci Maras, krorý všetko fotil a bol v pohodičke. Tak sme pokračovali traja. Skúšali sme aj nejaké vtipy. Najprv ja o blondínke, potom Laci, že on aj vie, ale nevie či môže. Mne je jedno čo hovoríš, hlavne že hovoríš. Povedal. Po ňom povedal aj Milan Čiga biga, ale priznám sa, nepochopila som ho. , Myslela som, že bude pokračovať, ale už bol koniec. Až doma som ho pochopila aj bez očakávaného pokračovania.

Ale aj nepochopené vtipy vedia zahnať krízu. U mňa pominula. Hoci to stále nebol ozajstný beh, dobehli sme dvojicu Gejzov, ktorí bežali tiež voľným tempom. Kejza Kelle oslavoval stú akciu, tak "počkaj chvíľa, si tak krásna" a Gejza Vargaeštok si to užíval spolu s ním.

Super partia sa zväčšila. Priznám sa, občas sme si povedali, veď si aj pochoďme pár krôčikov. Nikto nebol proti, tak sa kráčalo :-) 

Ale potom sme znova chvíľu bežali a tak to šlo dokola. V parku, keď sme sa bližili k 40 km, sme si povedali, že štvrtú desiatku si zakričíme. A chlapi zakričali tak intenzívne, že nejaké dve panie na prechádzke sa poriadne vyľakali a pohoršili. Bol to rev môjho medvěda, ktorý pochopil, že bude zabitý. 

Cez Teplice to už šlo super. Dobehli sme spolu. Čas ma vôbec netrápil. Bola som rada, že som rada a v zdraví dobehla. Jubilant Gejza sa tešil zo stej akcie rovnako. Pekné to bolo. 

Samozrejme neunikla nám neúčasť prezidenta Šaňa, prezidentky Evky a eN. Keďže sa vedelo, že deň pred tým bol v Žiline Hamburg na počesť 65-tych narodenín Šaňa a oslava, tým to bolo ako tak vysvetlené. 

Z Celej akcie som mala dobrý dojem. Viem, že Jaro Pavlacký robí pre jeho Maratón Perly Karpát čo je v jeho silách. Obdivujem ho, že to v dnešnej dobe robí. Každý, kto organizuje podobné bežecké podujatia, si zaslúži rešpekt a úctu.

Pozdravujem Jara Pavlackého, jeho organizačný tím, aj všetkých ktorí sa na 10. Maratóne Perly Karpát . A verím, že o rok opäť...

S pozdravom EvaH, 21. 11. 2012