foto: de Vil.

Vilko Novák Svetobežný

121. Boston marathon, 17.4. 2017

(Maratón, v ktorom zvíťazilo (moje) odhodlanie nad (mojim) zdravým rozumom)

 

Výsledky

Ako to s tým víťazstvom nad zdravým rozumom myslím?

Je to príbeh, ktorý a začal asi mesiac pred maratónom v Bostone, presnejšie 18.3. 2017 na polmaratóne v Oseku nad Bečvou, účasť na ktorom mi bol dlžný sám čert...

Že neviete kde ten Osek je?

Je to na Morave, neďaleko Olomouca, aj keď na tom vlastne ani nezáleží. Podstatné je to, že som počas behu, približne na ôsmom kilometri pocítil silné pichanie v priehlavku pravej nohy. Bolesť sa stupňovala a bola taká intenzívna, že som musel prestať bežať, otočiť sa a pomaly, stúpajúc na pätu pravej nohy sa došuchtať do cieľa prvého kola tohto polmaratónu. Bol to môj prvý nedokončený pretek za ostatných 50 rokov...

Doma, v Bratislave po telefonickej konzultácii s priateľom, bežcom a lekárom Petrom Dečom tento usúdil, že by to mohol byť dôsledok skrátenej achilovky; táto vada sa prejaví problémami v klenbe chodidla.

Liečenie?

Vilo (vraví Peter), medicína nepozná žiadne zázračné lieky; chce to kľud a môže to trvať aj niekoľko mesiacov... No, ďakujem pekne, myslel som si, som predsa prihlásený na maratón do Bostonu, letenky kúpené, dcéra čaká...

Bola to fakt bieda, nemohol som ani chodiť, len som sa posúval, našľapujúc na pätu pravej nohy a väčšinou hmotnosti som zaťažoval nohu ľavú, ktorá tiež začala bolieť, každý krok znamenal problém.

Keby sa splnil aspoň optimistický odhad usporiadateľa v Oseku: „Dva týdny“, kričal mi jeden z nich, keď som sa pomaly trmácal späť na miesto štartu.

Ďalšia hypotéza

bola prednesená Mišom Guttmannom: je to únavová zlomenina. Prezrel som si dostupné informácie na internete a podľa príznakov to veru  na únavovú zlomeninu vyzeralo. Náhla, ostrá bolesť, bez predchádzajúcich príznakov ktorá trvala aj v kľude, došľapovanie len na pätu postihnutej nohy je pre tento typ zranenia typická. Najpravdepodobnejšie to bola kombinácia oboch problémov: únavová zlomenina kombinovaná s natiahnutou šľachou.

Ako ubiehali týždne, situácia sa zlepšovala, ale len pomaličky; pri chôdzi ma stále bolel každý krok, bodavá bolesť v priehlavku nad oblúkom pravej nohy sa ozývala aj keď som sa len snažil chodiť, t.j. prevaliť nohu z päty cez špičku nohy, takže som musel nohu klásť na celé chodidlo. Ticho som zúril, lebo nielenže som nemohol behať, ale ani poriadne chodiť...a to už dva týždne ubehli.

Viedenský polmaratón, na ktorý som sa prihlásil, som musel vynechať. Bratislavský polmaratón (dva týždne po zranení) bežal miesto mňa syn Broňo a ja som sa s biedou motal (cítiac každý krok) pozdĺž trate a (spolu s Mišom Holíkom a Milanom Furínom) som bežcov aspoň povzbudzoval.

Čo Boston?

pýtali sa ma kamaráti. Žiaľ, s Bostonom je zrejme koniec, smutne som konštatoval.

Ubehli tri týždne, bez behania a takmer aj bez chodenia.

Tri týždne po zranení mal byť (aj bol) slávny pretek Devín – Bratislava, ktorého už 70. ročník som si nechcel nechať ujsť, že sa mi stane to, čo sa stalo som samozrejme nepredpokladal a bol som naň samozrejme prihlásený tiež.

Nahováral som syna Broňa, aby si išiel zabehnúť za mňa, veď to je pre neho ako ultrabežca „malina“. Ani nápad, bola jeho reakcia. Ja si pôjdem zabehnúť pekne do prírody, nie som „asfaltér“, ako s opvrhnutím označuje tých, čo behajú cestné preteky. Keď nepôjdeš bežať Devín ty, vyberiem si aspoň štartovný balíček, je tam aj knižka o histórii tohto behu, tú chcem mať.

Sobotné ráno, deň pred pretekmi D-B.

Keď už nemôžem bežať, aspoň sa stretnem s kamarátmi a pôjdem k starému rozhlasu, kde sa v sobotu pravidelne stretáva skupina vyslúžilých bežcov, aby produkovali niečo, čo sa len náznakovo podobá na beh. Ráno som si stiahol oblúk pravej nohy tejpovacou páskou, na to natiahol kompresnú ponožku, na ňu ďalšiu ponožku a vybral sa na Zámockú... S Mišom Guttmannom som sa pokúsil klusať; tento druh pohybu Mišo nazýva „nepodarenou imitáciou behu“, tempom približne kilometer za osem minút. Snažil som sa dopadať na celú plochu chodidla pravej nohy; aj tak mi každý krok signalizovala tlmená bolesť priehlavku. Takto sme „prebehli“ asi 8 kilometrov, bolelo to, ale nezhoršovalo sa to.

Čo keby som zajtra ten D-B aspoň pomaličky odklusal

takým tempom, ako dnes s Mišom? Mohol by som to „odbehnúť“ za 1:30, stretnem sa s kamarátmi a budem súčasťou onej parády, uvažujem. Vilo neblázni, zabudni na to, varuje ma Mišo. Nakoniec, aj keby som bol v poriadku, šanca dobre sa umiestniť je minimálna, pretože organizátori nie sú schopní zorganizovať štart „vo vlnách“, ako je to samozrejmosťou napríklad na na preteku Běchovice – Praha.

Beh D-B som nakoniec naozaj odklusal, každý krok sprevádzala síce tlmená bolesť, ale nezhoršovalo sa to.

Že by bol Boston predsa len reálny?

Lenže; je rozdiel klusať pomaličky 12 kilometrov a kilometrov 42. Skúsim teda ešte jeden test: pôjdem zajtra do Marianky, kde si s kamarátmi pomaly zabehnem obligátnych 17 kilometrov a ak noha vydrží, budem uvažovať o maratóne v Bostone.

Noha to vydržala. Ak teda v Bostone nastúpim, musí to byť pomalý klus, s cieľom zabehnúť maratón v limite. Na internete som žiadny „limit“ nenašiel, ale získal som informáciu, že výdajňa batožiny na Boylston street bude otvorená do 18:30, t.j. asi 7:30 hodiny od môjho plánovaného štartu. To by som vari stihnúť mohol.

Zdravý rozum hovoril, že neuvažujem logicky. Ale ktorý maratónec má (podľa nemaratóncov) zdravý rozum?

Hopkinton, Athletic village, 17.4.2017, 9:40

Neuveriteľne dlhá šnúra asi 400 žltých „schoolbusov“ nás viezla na miesto štartu maratónu, do Hopkintonu. Trvalo to asi hodinu od výjazdu z Charles street v Boston Common, kým sme sa doviezli do areálu „High school“ v Hopkintone, pre tento deň premenovaného na „Athletic Village“. Táto bezvýznamná dedina, v propozíciách označená ako „town“, teda mesto, vďačí za svoju súčasnú „významnosť“ tomuto maratónu.

Prvé, čo som po vystúpení z autobusu (napriek hrozbe diskvalifikácie) urobil, bolo odbehnutie do blízkeho lesa. V danom momente som bol jediný, ale pretože dobré príklady tiahnu, tak sa postupne odvážili aj viacerí. Nie, že by tieto potreby bežcov organizátori prehliadli, veď v samotnom areáli boli dva veľké súbory toaliet (alebo restrooms, ako vravia Američania; mimochodom, všetko sa snažia „zabaliť“ do onakvejšieho hávu; napríklad ani papier nie je „toaletný“, ale „kúpeľňový“-„bath paper“ a naša „pišinéna“ je sanitary engineer).

Prenosnými búdkami sú obstavané dve veľké ihriská, asi 300 „restroomov“, ale ani to nestačí, pretože skoro polovica bežcov sú dámy a tým to trvá, takže ešte že je tu ten les.

Na veľkom priestranstve je postavený obrovský stan, kde sa dá schovať (pred dažďom), zjesť „bagel“, napiť sa Endurade, čo je iónový nápoj podobný známejšej Gatorade, alebo sa napiť „Poland“ water, ktorá nemá nič spoločného s Poľskom, dať si banán, jablko, alebo sa napiť kávy, čo bol aj môj prípad. No a neodolal som „bagelu“ (čítaj bejgel), čo je priestorový útvar vytvorený rotáciou kruhu okolo osi ležiacej mimo tohto kruhu, (zvaný toroid) pružný ako guma ale mne to chutí...

Do štartu mi zostáva asi hodina,

takže som si sadol na zložený kartón, lebo v noci pršalo a tráva je mokrá; obzerám okolie; či nezbadám náhodou Pétera Hodossyho, ktorý tu dnes chce zabehnúť svoj 100 maratón?

Pétera nevidieť, ale tisícky štíhlych dám okolo stoja za pohľad; to u nás nevidieť, pretože ak ich je na maratóne Košiciach dohromady sto, je to úspech. Takže sedím na kartóne v tričku a trenírkach a na sebe mám ešte modrú bundu; táto je zbytočná, pretože je teplo, slnko praží ako v lete a ja som si nezobral čiapku; nechal som ju v úschovni, pretože všetko čo sem človek donesie a s tým nebeží, musí zostať tu, nech majú US chudobní nejakú radosť. Je to daň za horor z roku 2013, za známy „bombing“, pri ktorom zahynuli traja ľudia a bolo zranených viac ako 200 osôb.

Štart sa blíži; rozhlas vyzýva „blue members“, teda bežcov s modrými štartovnými číslami aby sa pobrali na miesto štartu, ktoré sa nachádza asi 1,5 kilometra od našej „village“.

Predsa si len odskočím aj do „restroomu“, už je tam menej ľudí, väčšina sa pobrala na miesto štartu. Najskôr však odovzdám bundu do vriec na mieste označenom ako „discarded textile“, nech si americkí chudobní prilepšia, nech sa vie, že aj Slováci majú srdce a pomáhajú USA v boji s biedou.

Slnko páli a to je ešte len 10:15 EMT, čo bude neskôr?

Pomaly sa posúvame po ceste na miesto štartu; cesta je ohradená kovovými zábranami obstátymi políciou a vojakmi, miestni sa vyvaľujú v kreslách na trávnikoch pred domami, počasie je (pre nich) skvelé. To páliace Slnko ma hnevá. Ľudia stojaci pri zábranách ponúkajú bežcom všeličo, ale jedna dáma drží v ruke tubu s masťou na opaľovanie. To by bodlo; May I use it? Of course, odpovedá a podáva mi tubu. Natriem si čelo, nos a idem ďalej, samozrejme s poďakovaním.

Pred štartom býval ešte jeden areál s restroomami, ak tam bude aj tentoraz, skočím tam pre istotu ešte raz. Bude tam? Bol. Ľudí je už menej a na kraji sedí dievčina okolo nej je uložených viacero túb s masťou na opaľovanie. May I, pýtam sa jej. Well, vraví, ale jednu z nich si preventívne uchytí. Natieram si ešte plecia, ruky, krk; malo by to stačiť.

Blue wave, corral 5,

volá na mňa jeden z usporiadateľov a ukazuje mi kam mám ísť. Mám totiž modré štartovné číslo 20521 a pod ním malú päťku. Pomaly sa štverám na kopec, kde je štartovná čiara. Je 10:50, slnko páli.

Štart

Ešte som nedošiel na kopec, keď zaznel výstrel (gun went off). Pohli sme sa. Najskôr kráčame, potom klušeme; zatiaľ si to užívam, som obklopený skoro samými dámami v intervale 40 -50 rokov, je na čo pozerať.

Ako iste viete, do Bostonu sa treba kvalifikovať a limity nie sú mäkké. Napríklad pre mužov je kvalifikačný limit 3:05; to však neznamená, že ak niekto zabehne tento čas, tak má účasť istú. Limit pre M70 je 4:25 (zabehnutý v predchádzajúcom roku, t.j. od septembra 2015 do septembra 2016); ja som sa kvalifikoval časom 3:41 z Budapešti v októbri 2015. Pretože moje štartovné číslo bolo 20521, znamená to, že 20520 maratóncov (maratónkyň) malo lepší kvalifikačný čas ako môj.

Prebieham cez snímače čipov na štartovnej čiare

 a stláčam stopky; prvá míľa je dolu kopcom so solídnym sklonom. Kontrolujem stav svojej pravej nohy; zatiaľ je to dobré, aj keď slabú tlmenú bolesť v priehlavku pravej nohy pri každom kroku cítim. Myslím, že som urobil všetko preto, aby som tento maratón prežil. V „Athletic village“ som si pravý priehlavok stiahol tejpovacou páskou, to sa mi už osvedčilo; na to som si obliekol kompresnú ponožku a navrch ponožku obyčajnú, polyesterovú a ráno (ešte doma, u dcéry) som preventívne zjedol ibuprofen. Viac sa urobiť nedalo; dej sa vôľa Božia, keby bolo najhoršie, majú aj tu zberné autobusy.

Relatívne úzka, dvojprúdová cesta

je na okrajoch ohraničená bielymi čiarami a jej stredom sa tiahne dvojitá žltá čiara; je ohraničená z oboch strán ešte bezlistým listnatým lesom, sem tam prerušovanom rodinnými domami a zaplnená rôznofarebnými škvrnami pretekárov, ktoré sa tiahnu, kam až oko dovidí... Som jednou z oných škvŕn (čiernou), stiesnený medzi ženami, dávam pozor aby som bol dostatočne pomalý a stále sledujem chovanie sa mojej pravej nohy. Pri behu z kopca si treba dávať veľký pozor, pretože vtedy je prirodzené dopadnúť na pätu (to mi ide dobre) a potom sa prevaliť cez špičku (to ma bolí). Takže:„zatím dobrý.“

Len pomaly, krotím sa, mojim cieľom je dobehnúť, nič viac, len aby mi to vydržalo, lebo 42 kilometrov je hrozne dlhá štreka.

Mám za sebou prvý kilometer,

teda slabá štyridsatina trate je za mnou; ako je na tom noha? Cítiť ju, bolesťou sa to nazvať nedá, zatiaľ to ide. Pohľad na hodinky, je to tesne pod 6 minút a je to dolu kopcom, netreba ísť rýchlejšie.

Tabuľka na pravej strane cesty oznamuje že vstupujeme do chotára mesta Ashland; tu totiž označujú hranice mesta a nie mesto ako také, teda nápis znie „You are entering Ashland city limit“.

„Mesto“ je tvorené množinou sivých, drevených domov rozosiatych v lese okolo cesty; všetky tunajšie „mestá“ sú na jedno kopyto, bežal som tu štyri razy a nerozoznám ich. Ashland je však významný preto, lebo tu bol až do roku 1924 lokalizovaný štart Bostonského maratónu.

Totiž, keď sa v roku 1897 (rok po olympiáde v Aténach) začal behať tento maratón, bol koncipovaný „klasicky“, to znamená bol to maratón typu „poit to point“ s dĺžkou medzi 35 -40 kilometrami. Bostonský maratón býval kratší o 2,2 míle, mal teda si 39 kilometrov. Až po maratóne v Londýne z Windsoru na štadión Wembley v Londýne, kde to natiahli na „mierečných“ 42,195,  sa ustálila dnešná dĺžka Bostonu. Urobili to jednoducho: presunuli štart o 2,2 míle dozadu, do Hopkintonu. A bolo to vyriešené.

Boston maratón má ešte jeden primát: 121 rokov sa behá po tej istej trati, koncipovanej klasicky, teda „z bodu do bodu“ a nie ako je to v súčasnosti zvykom, že sa beží okruh, alebo okruhy. Len si spomeňme na náš milý maratón v Košiciach; aj ten chrabro začal typom „point to point“ spod hradu v Turni nad Bodvou, až neskôr sa bežalo z Košíc do Sene a späť, neskôr to boli ďalšie tri modifikácie tratí, až kým sa dospelo k tej súčasnej.

Piaty kilometer

Bezlisté duby okolo zvlneného profilu cesty sa márne snažia zatieniť dav bežcov, ktorý sa snaží upiecť nemilosrdne páliace slnko. Slnko má trápi najmenej, trápi ma starosť o moju nôžku pravú, snažím sa väčšiu časť mojej relatívne nízkej hmotnosti presunúť na ľavú nohu; ale čo ak - súc preťažovaná- povie nie?

Vpredu je vidieť veľkú žltomodrú tabuľu s veľkou päťkou. Čas? 28:36; Dosť rýchle na moje súčasné pomery, ale noha drží. Tak už len osem krát toľko a budem „tam“.

Beží sa mi (vlastne klusá) celkom dobre; čas mi ubieha, aj keď dnes je to iné, ako v rokoch minulých. Inokedy komunikujem s bežcami (hlavne s dámami), kto je kto a odkiaľ a aký je „target time“ a podobne. Dnes som zahĺbený do seba a stále myslím na moju nôžku. Nezhoršuje sa to?

Rozptyľujem sa pohľadom na početné okolie, stále je o čo oprieť zrak, štíhlych dám je tu mnoho, nečudo, je to výber tých najlepších z celého sveta. Na tričkách sú zaujímavé nápisy; kto beží, za koho, odkiaľ je...

Zaujala ma deva v červenom tričku s nápisom „ Thank you for serving me“, teda „ďakujem za službu ktorú mi poskytujete“. Samozrejme ma napadlo to isté, čo aj vás, tak som sa jej chcel opýtať, o akú službu má záujem; keď som však pribehol bližšie, vyklula sa z nej šesťdesiatnička (aj keď s výbornou postavou); tak tá o také služby záujem iste nemá, vravím si. Čas utešene ubieha.

Boston marathon (podľa môjho názoru)

nepatrí medzi najatraktívnejšie. Je vari najfádnejší zo všetkých WMM (World Marathon Majors); možno mu trošku konkuruje Berlín. Uvážte: z Hopkintonu sa beží bezlistými lesmi, občas prerušovanými rovnako vyzerajúcimi mestečkami; až po prebehnutí Heartbreak Hill-u sa dostanete do fádnej mestskej zástavby, zaujímavé to začína byť až na 37. kilometri, keď sa vpredu zjaví výrazný červený trojuholník, ktorý je emblémom jedného so sponzorov tohto maratónu, firmy CITGO.

Kilometer dvadsiaty

je umiestnený v dlhom tiahlom stúpaní (čas 1:54:35), posledných 5 kilometrov som zabehol za 28:57; samozrejme, je to pomalé, ale na moje dnešné pomery rýchle.

Vilo, veľmi, veľmi dobré (zatiaľ) na dnešné pomery, chválim sám seba. Pravdaže, noha začína bolieť, každý krok je signalizovaný tupou bolesťou, nie je to ešte kritické, bežať sa dá, ale dokedy? Len opatrne a hlavne pomaly.

Vpredu, na pravej strane presvitá medzi stromami novogotická budova známej Wellesley College; je to dievčenská vysoká škola známa svojimi humanitárnymi študijnými programami. Jej absolventky (bakalárky) môžu pokračovať v štúdiu na niektorej z univerzít. V maratónskych kruhoch je známa ako „alley of screams“ čo znamená alej “kriku, revu“.

Niekoľko stoviek dievčat priamo freneticky povzbudzuje bežcov, máva transparentmi s rôznymi nápismi, z nich najnevinnejší je nápis „Kiss me“, ale jedna odvážnejšia držala nad hlavou veľký transparent s nápisom „Fuck me“. Aj keď som sa tentoraz choval celkovo indiferentne, túto devu som si pozrel lepšie, nebola to veľmi atraktívna ponuka... Dievčiny za zábranami si vyžadovali aspoň tľapnutie po dlani, čo je spravidla príjemné rozptýlenie, lenže tento krát som sa držal radšej v strede, mysliac na to, aby som prežil maratón.

Je stále horúco.

Viac krát som si nalial vodu na hlavu, prebehol kropiacim tunelom, ale pomáha to len na chvíľku, ešte šťastie, že slnko svieti zboku a zozadu; je približne 28 °C a to je na maratón veľa.

A aké radostné boli prognózy počasia! Ešte pár dní pred maratónom som si pozrel predpoveď pre Boston a deň maratónu: 6 °C v noci, cez deň maximálne 13 °C. Výborne, tešil som sa. Vo štvrtok, už v Bostone, som našiel predpoveď, ktorá hovorila že bude maximálne 16 °C. Ešte lepšie, pomyslel som si. Nedeľná predpoveď bola na maximálnych 18 °C, v pondelok ráno (deň maratónu) už prognózovali 21 °C na pravé poludnie. A skutočnosť? Ako bolo napísané: 28 °C! Ani bostonskí meteorológovia nie sú onakvejší od našich, nevyšlo im to.

Dokonca aj voda na občerstvovačkách je teplá!

Preto využívam ponuku miestneho obyvateľstva, ktoré ponúka veci od výmyslu sveta: jablká, pomaranče, vodu, ľad; a beriem si vodu z rúk jednej päťdesiatničky ktorá ju ponúka s pokrikom Vót, vót, čo je v US výslovnosti voda, teda water. Bola dobrá, studená. Its good, isn´t it?Pýta sa ma oná dáma, tešiac sa, že mi chutí. Wine is better, odpoviem lakonicky. Neurazila sa. Zasmiala sa: „You are right“.

Údolie rieky Charles, 25 kilometer

Konečne sme tu (čas 2:24:40, posledných 5 km za 30:06), bežali sme ich do mierneho stúpania. Méta 25 kilometra je pre mňa dnes veľmi dôležitá. Zbiehame do údolia Charles river, je to rieka, ktorá preteká aj cez Boston, tu je to však len väčší potok; dôležité je to, že za ňou sa začínajú vybiehať povestné Newtonské kopce, končiace sa povestným Heartbreak Hillom.

Do cieľa zostáva ešte 17 kilometrov, hlušina, (ako to nazýva EvaS) je za nami, až teraz to naozaj začne. Noha pobolieva, ale dá sa s tým bežať. Odteraz by som to mal mať pod kontrolou. Ak by to prasklo, totiž ak by som nemohol bežať ďalej, tak chôdzou by som to mal do cieľa v meste dôjsť za 3 hodiny, výsledný čas by mohol byť pod 6 hodín, teda v limite. Je to zatiaľ dobré, len žiadne zrýchľovanie, skôr naopak, len aby mi neodišla ľavá, viac zaťažovaná noha.

Slávne Newtonské kopce

Vybiehame do prvého, zo štyroch newtonovských kopcov; stúpania sú mierne, celkové prevýšenie nie je väčšie ako 60 metrov; problém je v tom, že tieto kopce sú v úseku od 26 po 34 kilometer, keď už máme síl menej.

Každé z oných štyroch stúpaní je prerušené krátkym a miernym klesaním, ale aj tak je prekonávame prevýšenie len okolo 100 metrov. Pozdĺž stúpania je národa ako maku, pretože táto časť trate sľubuje zábavu, národ bežecký je už pekne uťahaný.

Kolorit prostredia zvýrazňujú veľké tabule s nápisom „“Medical tent every mile“ (Lekársky stan na každej míli) alebo „Medical tent ahead“. Vedia, prečo to robia; každý rok ošetria niekoľko tisíc bežcov.

Prvé dva kopce zo štyroch máme za sebou;

blížime sa k 30. kilometru v meste Newton. Situácia sa zlepšuje, začína sa mračiť, zozadu a sprava zadul chladný vietor, konečne sa zbavíme tej horúčavy, veď som oškvrčaný ako špekáček.

Beží sa mi celkom dobre, lebo bežím pomaly, ale hlave preto, lebo pri behu do kopca je dopad na celé chodidlo prirodzený, takže aj to je voda na môj mlyn, obieham pešiakov, ktorí usilovne pochodujú...

Bežím tento pretek štvrtý krát a stále sa nestačím diviť aké dlhé je toto stúpanie a koniec v nedohľadne. Je to dané aj jeho lokalizáciou v poslednej štvrtine trate. Len sa usmievam, keď sa spolubežci vypytujú divákov, kde je ten koniec stúpania, známy „Heartbreak Hill“. Tak skoro to nebude, ešte sa pekne zapotíme.

Tak a je tu posledné, najstrmšie stúpanie a v diaľke vidieť nafúknutý portál s nápisom „Heartbreak is over“. Tieto kopce som vybehol v kuse, to znamená, že nie som na tom s kondíciou až tak zle, aj keď za posledný mesiac som nenabehal skoro nič.

Do Bostonu!

Klesáme. Bolesť pravej nohy je už stála, ale znesiteľná; iná vec je, že začínam mať toho dosť aj dolu kopcom. Nečudo, blížime sa k 35. kilometru, ktorý označuje veľká tabuľa (čas 3:29:31, posledná päťka 31:24), skrátka dnes a pre mňa skvelé.

Do cieľa je to viac-menej rovina, prerušovaná krátkymi stúpaniami na cestné nadjazdy. Značne som spomalil, ba dvakrát som krátko aj kráčal. Načo sa ponáhľať, vediem samomluvu, v limite určite dôjdem a na nejakej minúte pri tomto tempe nezáleží, presviedčam sám seba, aby som sa netrápil a ospravedlnil svoju biedu sám pred sebou.

Ale moje druhé ja je pretekár a chce byť v cieli čo najskôr; no a potom sú tu skvelí diváci burcujúci bežcov. Nemohol som sa nerozbehnúť, za čo som bol odmenený potleskom. Radšej padnem na nos, ale tu chodiť nemôžem, vravím si. Najbližším postupným cieľom je červený trojuholník firmy CITGO, ktorý by mal byť vidieť, ale potvora, schováva sa; je nad Kenmoor Square a to je do cieľa najviac dva kilometre, kde len potvora je! Konečne! Všetci sa znova zmobilizujeme a zaberieme; sme skoro „doma“.

40 kilometer

(4:02:34, posledných päť za 33:04); tá chôdza sa odrazila na medzičase, je to moja najpomalšia „päťka“ na tohoročnom BM. Ak by som zabral, mohol by som to dať pod 4:20, prebúdza sa vo mne pretekár. Pritlačím, je to len kúsok!

Right to Hereford, left to Boylston!

Na toto sme čakali celý čas, asi 200 metrov doprava mierne stúpajúcou ulicou (Hereford) a potom konečne doľava na majestátnu Boylston Street na konci ktorej je možné rozoznať cieľový portál; nie je to viac ako kilometer.

Boylston Street je ulica pomenovaná podľa Warda Nicholasa Boylstona (1747 – 1828), významného obyvateľa mestečka Boylston (4500 obyvateľov), ležiaceho asi 50 kilometrov západne od Bostonu, neskôr pomenovaného podľa neho. Bol „benefaktorom“ tohto sídla, mestu daroval 1450 dolárov, za čo sa vtedy postavila radnica aj škola.

Tento pocit je hodný celoročnej tréningovej aj dnešnej námahy. Skúšam zrýchliť. Ide to! Unavený, ale hrdý bežím koridorom divákov, ženúcich nás vpred. Vpredu vpravo veje aj vlajka Slovenska.

Konečne prebieham cieľovým portálom

v čase 4:17:34, ktorý prevyšuje aj tie najoptimistickejšie očakávania pre dnešný deň. Ak moje tohoročné umiestnenie (ďaleko najhoršie zo štyroch maratónov v Bostone) posúdime podľa môjho štartovného čísla 20521, a všetci by bežali podľa toho, ako boli nasadení, tak by som mal dobehnúť v poradí 20521; keďže som dobehol ako 19019, tak som sa umiestnil o 1502 miest lepšie, ako mi náležalo.

Môj čas je samozrejme objektívne slabý, ale vzhľadom na okolnosti, som nadmieru spokojný.

Medaila je trošku iná ako v minulých rokoch,

krajšia a jedna z najcennejších v mojej bohatej zbierke.

Trošku krívam, ale čert to ber! Dal som to aj napriek všetkému zlému. Vybabral som so zdravým rozumom, aj keď sa to spravidla nevypláca a ani ja to už neurobím. Ale, kto neriskuje, nemá maratón.

Cesta (z cieľa) domov, cesta krásna

(ako spieval svojho času s maďarským prízvukom F.K. Veselý)... Asi kilometrová cesta z cieľa maratónu do metra, cez Boston Common; nohy bolia, ale medaila hreje.

Prvé gratulácie som prijal ešte v metre. Did you run marathon? Congratulations, ozývalo sa v metre, ale aj v autobuse z Harvardu do Belmontu zo všetkých strán. Keď som sa ťahal ako sopeľ z konečnej autobusu 73 “domov“ do Belmontu na Brookside Ave., dvaja šoféri dokonca zastavili a pýtali sa ma, či som dobehol maratón; po prikývnutí nasledovali blahoželania a zdvihnutý palec; to isté sa opakovalo aj u susedov. Prečo to spomínam? Maratóny sa tam veľmi cenia a ten „bostonský“ zvlášť (Boston run elite runners only). Okrem toho americká populácia je značne obézna a aj preto obdivujú každého kto to zvládne. Tohoročný „Boston“ zvládlo aj osem Slovákov a „vyrobil“ jedného stovkára do análov nášho webu: Pétera Hodossyho.

Ako tento rok bežala elita?

Muži

Výsledky maratónu sú na internete, každý koho to zaujíma si ich určite nešiel a prezrel. Udialo sa tu však niekoľko zaujímavostí, ktoré nie je možné zahrnúť do výsledkových listín. Tohoročný 121. ročník Bostonského maratónu (BM) bol trošku iný ako ročníky predchádzajúce, preto si zaslúži aspoň krátky komentár pre tých, ktorí sa o maratón zaujímajú hlbšie.

Elitní atléti pohlavia mužského vybehli z Hopkintonského kopca o 10:00, ale dámy už o 9:32. Muži vyrazili svižne a 10 členný „balík“ dorazil na métu polmaratónu v čase 1:04:35. Pomaly? Nedajte sa pomýliť; BM má zvlnený profil a okrem toho bolo veľmi teplo (až 28 °C). Po méte polmaratónu nasleduje dlhý, tiahly výbeh a potom prudší zbeh do údolia Charles river a tam sa balík rozpadol. Na čele zostali traja: G. Kirui (KEN), G. Rupp (USA) a naturalizovaný Američan Abdi Abdirahman. Od 25. kilometra (údolie rieky Charles) sa začínajú štyri „schody“, povestné Newtonovské kopce, ktoré takmer vždy rozhodli o konečnom poradí. Tak tomu bolo aj teraz; na 32. kilometri zostali v čele už len dvaja, Abdi zaostal.

Kiriui a Rupp spoločne prebehli Heartbreak Hill (33 km) a zbiehali do súvislej mestskej zástavby Bostonu. 36. kilometer je situovaný v ľavotočivej zákrute na ulicu Beacon St., kde klesanie prechádza do roviny. „Kirui surged, Rupp responded, then faltered“ napísali o tom čo sa tam udialo miestne noviny; znamená to, že Kirui zrýchlil, Rupp sa ho chytil ale neudržal sa. Nečudo. Kirui zabehol túto míľu za 4:28, čo je hodne pod 3 minúty na kilometer.

Geofrey Kirui dobehol do cieľa v čase 2:09:37 (150,000 $ ho iste potešilo), 21 sekúnd za ním dobehol v osobnom rekorde vysoký blonďák Galen Rupp (2:09:58 a 75,000 $ k tomu) a na tretie miesto sa prepracoval Japonec Osako, ktorý žije a trénuje spolu s Ruppom v Oregone a trénuje ich ešte známejší borec Alberto Salazar.

Rupp bol nadšený, bol to jeho prvý „Boston“ a po treťom mieste na olympiáde v Riu jeho najväčší maratónsky úspech. Okrem toho, bol strieborný na olympiáde v Londýne na 10 000 metrov.

Tento maratón bol tiež veľkým úspechom pre USA; veď v prvej desiatke bolo 6 Američanov, a to sa dávno, dávno nestalo.

A čo dámy?

Tiež zaujímavé, ale až v koncovke. Do 32 kilometra, čo je asi kilometer pred Heartbreak Hillom bežal početný „balík“ pokope, keď ešte pred posledným, štvrtým Newtonovským kopcom 37 ročná Keňanka Edna Kiplagat zrýchlila a neohrozene dobehla do cieľa v dobrom čase 2:21:52 (150,000 $).

Zaujímavé ale je, že na treťom mieste dobehla Jordan Hassay, 25 ročná štíhla blondýna, Američanka v čase 2:23:00 čo je vraj najrýchlejší maratónsky debut dámy v histórii USA. A toto bol jej prvý maratón, doteraz behala nanajvýš polmaratóny. Štvrtá skončila známa americká bežkyňa Desiréé Linden (2:25:06), známejšia pod rodným priezviskom Davilla, ktorá viedla až po nevtonovské kopce a potom sa v balíku neudržala.

Skrátka, Američania aj keď nevyhrali ani v jednej z oboch kategórií, boli nadšení výkonmi svojich bežcov. A ja tiež.

Ďalšia zaujímavosti

50 rokov po prvom „oficiálnom“ maratóne v Bostone v roku 1967 si jeho 121. ročník zabehla aj legendárna Kathrine Switzer. Nebolo to len z dlhej chvíle, ale bežala so skupinou 100 „charitárov“, väčšinou žien, ktoré si to dobre zaplatili. Kathrine dobehla v čase 4:46:31 (8/F70), čo je pre sedemdesiatničku skvelý výkon.

49 rokov po prvom štarte v Bostone bežal Ben Beach. Ale nevynechal od roku 1968 jedinú edíciu BM. Neodradila ho ani svalová distónia, ktorú mu diagnostikovali v 2002-hom roku. Čas 5:01:26, ktorý dosiahol, dokáže zabehnúť nejeden 67-točný bežec. Ale mať na konte päťdesiat úspešných ročníkov Bostonského maratónu bez prerušenia, to dokázal jedine Ben Beach.

Pravdepodobne tiež jediný na svete, kto dokázal s diagnózou diabetes mellitus 1. typu odbehnúť 100 maratónov, je

Hodossy Péter, ktorý bežal v Bostone svoj stý maratón

Ako sme sa dohodli ešte doma na Slovensku, tak sa aj stalo. Stretli sme sa v piatok, 14.4.2017 o 10:30 na prvej nadzemnej podeste schodišťa v Hayness Convention Centre v Bostone, kde prebiehala registrácia na maratón. Túto podestu som nevybral náhodou, lebo stretnúť sa s niekým v mravenisku pretekárov počas registrácie nie je jednoduché, pokiaľ nie je miesto stretnutia určené jednoznačne a kde je menej národa. Teda preto oná medzipodesta, kde sa nikto nezastavuje, ale smeruje ďalej, nahor.

Príjemne ma prekvapilo, keď som sa vyviezol eskalátorom na onú podestu, pozrel na hodinky (bolo 9:25), rozhliadol sa ...a už ma oslovil Péter, sprevádzaný príjemnou dámou, z ktorej sa vykľula jeho zákonitá manželka.

Rád vás vidím; poďme najskôr k tzv. Solution Center (alebo trouble desk), kde sa riešia akútne problémy. Náš problém, ktorý bolo treba riešiť bol ten, že sme nedostali poštou preukaz pretekára. Neboli sme zrejme jediní (najmä Európania) s takýmto problémom. Usmievavá dobrovolníčka za „trouble desk“ nám po ukázaní ID (pasov) bez okolkov vydala náhradný preukaz, oprávňujúci nás vybrať si štartovné číslo.

Tak teda poďme, vravím Péterovi. Ja musím ísť ešte sem, vraví Péter, ukazujúc na iný pult, držiac v ruke maďarský pas. Aha, problém je v rozdielnom občianstve a v mieste bydliska, odtušil som. Problém bol rýchlo zvládnutý, vybrali sme si štartovné čísla a tentoraz žlté tričká.

Musím ísť kúpiť „kabát“,

vraví Péter. Aký „kabát“? No taký, ukazuje na moju „bostonskú“ maratónsku vetrovku, ktorá je priam legitimáciou každého maratónca, absolventa BM. V prospektoch, „Boston marathon celebration jacket“. Tá moja, v ktorej sa po Bostone dôležito pretŕčam, je z roku 2013.

V časti Expa, kde predávajú oné „kabáty“, t. j. v areáli firmy Adidas, sponzora tohto maratónu, je ako v úli. Každý drží v ruke „kabát“ a množstvo ďalších vecí. „Boston“ je maratónsky vrchol a treba mať naň pamiatku.

Ja som nakupovať nechcel. „Kabát“, aj tričká mám. Takže my pôjdeme (bol som tam tiež s vlastnou manželkou), pozrieme si zvyšok rozľahlého Expa. Ja zostanem, vraví Péter. Budem kupovať. Mám hodne nakúpiť aj pre Petra Buca. Takže kupuj, veľa šťastia v pondelok a vy mladá pani si to tiež užite, lúčime sa s nimi.

Po maratóne

Pred a počas maratónu som Petra už nevidel, hoci som sa v Hopkintone dobre obzeral. Péter štartoval skôr ako ja, mal totiž červené číslo, ktoré ho radilo do prvej vlny. Ako sa k nemu dostal je mi záhadou, pretože sme obaja podobnej výkonnosti. Ja som sa dopracoval k číslu 20521.

Ako teda dopadol Péter?

Medzi Slovákmi som ho nenašiel. Skúsim Maďarsko. Bingo! Zabehol dobre, svoj štandard 3:47:11, aj keď podľa medzičasov zrejme prvú polovicu trošku prepálil. Ale do zoznamu na maratónskej webstránky pribudol ďalší stovkár. Blahoželáme.

Péter Hodossy napísal a vydal knižku „Aki utnak indul el“ s podtitulkom „Futócipös kalandom a villágol“ (Lilium aurum, D. Streda, 2010). Škoda že nie je aj v slovenčine, rád by som si ju prečítal, lebo mi ju Péter daroval.

1. Péter - 121. Boston Marathon Boston, 17. 4. 2017 (split +16:34)

5km

10km

15km

20km

25km

30km

35km

40km

42195

0:24:11

0:49:03

1:14:41

1:39:51

2:04:43

2:30:48

3:00:46

3:33:02

3:47:11

24:11

24:52

25:38

25:10

24:52

26:05

29:58

32:16

14:09

4:50

4:58

5:08

5:02

4:58

5:13

6:00

6:27

6:27

1. Vilko - 121. Boston Marathon Boston, 17. 4. 2017 (split +14:51)

5km

10km

15km

20km

25km

30km

35km

40km

42195

0:28:36

0:56:56

1:25:38

1:54:35

2:24:40

2:57:57

3:29:31

4:02:34

4:17:13

28:36

28:20

28:42

28:57

30:05

33:17

31:34

33:03

14:39

5:43

5:40

5:44

5:47

6:01

6:39

6:19

6:37

6:40

Viliam Novák, 12. 5. 2017