94. MMM v Košiciach 2017

Slovenský maratónec to dal pod 2:20,

Výsledky

Nie, že by v Európe neboli bývali aj staršie podniky. Boli, ale už nie sú. Zakapali. Pravdu majú tí, ktorí tvrdia, že nielen maratón v Bostone, ale aj Yonkers marathon je starší ako MMM, jeho prvý ročník sa bežal na Thanksgiving Day už v roku 1907, mal však medzery dlhšie ako tie dve v MMM, takže v tomto roku (2017) sa beží jeho 92. ročník. Avšak, Košický maratón je jediný spomedzi tých skôr narodených maratónov, ktorý má od samého začiatku tú správnu „mierečnú“ dĺžku 42195 metrov (alebo okolo toho, podľa toho, ako to kedysi v roku 1924 merali). Ten Yonkers je síce mesto administratívne samostatné, ale de facto je to severná časť mesta New York, hraniči s Bronxom a delí ho od neho len tabuľa s nápisom Yonkers – City limit.

Boston je najstarším maratónom, Yonkers marathon je druhý najstarší v USA, ale Košice majú viac ročníkov ako Yonkers marathon (aspoň oficiálne to vyrátali) a to prvenstvo ako najstaršieho európskeho stále fungujúceho maratónu v Európe mu zdá sa nikto nevezme (aj keď London Polytechnic marathon sa bežal skôr, ale „vykapal“).

Aj keď Košický maratón sa dva roky nebežal, to sa nejako hodilo cez hlavu, teda tento rok by to vlastne mal byť ročník 92., tak isto ako u Yonkersov...

pôvod názvu mesta Yonkers, tak je to skomolenina holandského oslovenia Yong heer (alebo mladý pán) holandského právnika van Doncka, ktorý tam bol osadený - vraj to bol vtedy, v roku 1624- jediný právnik v holandskej kolónii New Holland. Aj dnešný New York bol vtedy holandský a nazýval sa New Amsterdam, až potom, keď Angličania vyhnali Holanďanov stal sa New Yorkom. Ale zostal názov štvrte Brooklyn, pôvodne Breukelen...)

Nech je Boston maratón najstarší, ale mne je milší onen Košický. Nielen preto, že je náš. Vlastne ani neviem dosť dobre napísať prečo. Asi preto, že je príjemný, že sa tam cítim dobre. Možno je to aj tým, že Košice sú pekné mesto, majú veľmi pekné, asi 1,2 kilometra dlhé námestie (čo mi v Bratislave chýba) a nevadí mi ani to, že majú síce krásnu gotickú katedrálu, ale jednu vežu majú v barokovom slohu a druhú nemajú vôbec (asi došli peniaze). Skrátka a dobre v Košiciach mám nejaký zvláštny, dobrý pocit, takže mi nevadí ani totálna vyčerpanosť pri dobehu do cieľa maratónu, aby som sa sem nevrátil...

Paľo Hajduk (zvaný major), Ľubo Petrík (zvaný Luli/Luneli) a ja Vilo Novák (občas zvaný Akademik) dorazili do Košíc v sobotu skoro na pravé poludnie, keby nebol meškal vlak (samozrejme z prevádzkových dôvodov a železnice sa ospravedlnili, čo ma však naštvalo ešte viac). Ale aj meškanie má svoj koniec , zamierili sme do Auparku, kde bola umiestnená prezentácia MMM. Toto torzo (my tré) zostalo z masívneho oddielu Železná studnička Bratislava, ktorá na MMM každoročne vysielala najmenej päť maratóncov.

Ja a Paľo sme boli odhodlaní bežať „celý“, Luneli sa z MMM odhlásil, ale potom si to rozmyslel (nech žijú zmätky) a rozhodol sa, že do Košíc pôjde a dá si „polku“. Skončilo to, ako uvidíte (ak toto dočítate do konca) takmer groteskne.

Všetci sme vyfasovali čísla, ba podarilo sa mi zaregistrovať aj Dušana Oravca z Bratislavy, ktorý musel byť v práci ešte celú sobotu.

Ubytovali sme sa v penzióne s divným názvom BARNO, ale s prekvapujúco dobrým ubytovaním, za rozumnú cenu. Zbavení záťaže, sme sa pobrali na Pasta párty (po slovensky cestovinové hody, ako to správne nazývajú v Rajci).

v súťaži o tom, kto uhádne kto kde v Košiciach čosi vyhral suverénne kraľoval maratónsky „zázrak“ Jano Hazucha aspoň tak suverénne, ako zvláda víťaziť na maratónoch v kategórii M70, skoro všade , kam príde.

Miro Kriško alias „eN“ je plný optimizmu, ako sa neskôr ukáže, mal na to dôvod, lebo v behu maratónskom dobehol dokonca pár sekúnd pred dobrým Mikim Dzurindom. Skrátka „eN“ je nevyspytateľný,

Samzrejme, že sme si nenechali ujsť košickú Bielu noc, počas ktorej sa nám stratil (ale potom sa našiel) - Luneli..

Bol vydarený, aspoň pokiaľ ide o počasie. Ráno trošku chladné, ale slnko zvestovalo príjemnejšie časy, takže ak to „zbabreme“, počasie asi na vine nebude. A my? Predáme čo máme. Ako kedysi náš priateľ Janko Nebeský poznamenal; „maratón je totálna spoveď každého bežca“. Je to tak, tu to nikto neoklame, každý ide „čo to dá“, ak to vezmeme globálne. V šatni, pri povestnej košickej plavárni je veselo, kopa známych; jeden z najznámejších známych Šaňo Simon je tu tiež. Kujeme taktiku: Moja taktika je jednoduchá: bežať tak, aby som to zvládol čo najpríjemnejšie, ak je možné príjemné prebehnutie maratónu (asi nie). Počuj Šaňo, vravím známemu matadorovi, môžeme ísť spolu, ja sa nikam neponáhľam, o čas mi nejde, ale chcem si to užiť. S Paľom sme už dohodnutí, aspoň to spolu rozbehneme. Pomaličky vybiehame z plavárne; najskôr okolo parčíku za cestou, nájsť príhodný strom a pridať sa k desiatkam bežcov, zavlažujúcim stromy a kríky tejto zelenej oázy Košíc.

Je ako obvykle pred bývalým hotelom Slovan (teraz je to Doubletree Hilton), kam sa tlačí dav bežcov a bežkýň starostlivo kontrolovaný usporiadateľmi, aby každý bol v tom správnom „chlieviku“.

Národa je veľa; necelých 1700 maratóncov(kýň) a asi dvojnásobok polmaratóncov. Je to dosť na tento štartovný areál. Rozumné návrhy na presun polmaratónu na sobotu (spolu so štafetami) nie sú akceptované, takže sa tam tlačíme a zavadziame si navzájom celé prvé kolo. Má to však aj výhody. V dave je teplučko, a okrem toho je tu veľa pekných dievčat- polmaratónkyň, čo zvyšuje estetickú hodnotu tohto podujatia a pri pohľade na ich atletické telá pookrejeme, lenže táto slasť končí po prvom kole maratónu.

Všetci traja stojíme vedľa seba, rozhodnutí neopustiť sa.

bolo výstrelom; štart bol podfarbený monumentálnou melódiou, ktorá naplnila ulicu a zvýraznila veľkosť chvíle a maratónu, dodala nám odvahy boriť sa s traťou. Trvá skoro minútu, kým sa dostanem pod štartovný portál, začínam klusať obzerajúc sa, kde sú ostatní. Tu som, vraví Paľo, ale Šaňo (ako vždy) vyráža dopredu. Len nezblbnúť, vravím si, pomaly, a ešte raz pomaly. Národ okolo trate povzbudzuje; je to pekné, veď len začíname a Košičania maratónu rozumejú. Tu nepočuť“ povzbudzovanie“ typu „neflákaj sa“,“ pridaj“, keď je duša na jazyku, ale skôr pozitívne „vydrž“, „už len kolo“ a podobne.

Klusá sa príjemne (veď je to len začiatok), námestie je za nami a blížime sa k rekreačnému areálu Anička. Nie sme ani na štvrtom kilometri a už nás v protismere míňajú čierni chlapci; medzi nimi je zamiešaných niekoľko „bielych“ polmaratóncov. Rozdiel medzi našim a ich tempom je veľký. My pohodlne klusáme a oni makajú „na plné pecky“. Paľo je za mnou, ale Šaňo je kdesi vpredu, však my ho dobehneme, myslím si, poznajúc jeho štandardnú schému behu. V parku sme sa trošku „rozriedili“, je tu „päťka“; čas je samozrejme slabučký (28:53), nevadí. Pohár vody (aj keď smädný nie som). Pomaly dobieham Šaňa a bežíme spolu. Je to pomalé, ale nevadí, nikam sa neponáhľam.

A tak sme bežali ďalej a ďalej, pomaličky, pomaly, nič zvláštneho sa neudialo, akurát sme sa divili, kde sa toľko pekných „polmaratóniek“ vzalo. Šaňa som mal v dohľade, raz bol vpredu, raz vzadu, sem tam sme čosi prehodili. Paľovo fučanie za mnou bolo jasným svedectvom, že je poblíž, tak ako mal byť. Že to bolo vyložene voľné, vidieť z časov: druhá päťka bola za 29:14, tretia bola zdolaná za 28:48. Ale bude aj horšie...

Tam bola občerstvovačka a na nej sa zastavil Šaňo a koho sme tam nestretli? No predsa Ľuba, zvaného Luneli. Paľo sa tak potešil, že sa pri ňom pristavil, ale ja som mal toho motania dosť a pokračoval som pomaly ďalej.

Trošku som zrýchlil, aby som sa tak neflákal a tak som dobehol drobnú dámu s nápisom „Klub maratonczykow Dembica“ na tielku. Dzieň dobry, pozdravil som slušne. Pani je z Dembice. Tak. Ile tam mače maratonczykow? Dužo, ona na to. Ile? Pieč ? Tak dzesieč, vraví. Ó, to dužo. Predstavil som sa a pani sa predstavila mne. Moje imia jest Ula (Volá sa Urszula Namiota). Keď som ju pochválil, že dobre vyzerá oponovala; mam juž 57 lat. To jestešče mloda, chlácholím ju. Dozvedel som sa, že má osobák 4:40 (V Košiciach ho prekonala časom 4:39:09). Ani som si to neuvedomil, ale spomalil som, prispôsobujúc sa jej tempu. Na 20. Kilometri som zistil, že som ho dal za 30:22 ! Tak som vyčkal na občerstvopvačku a potichu som milej Ule zbehol...

Nás čakalo počas prebehu námestia. Vyhnali nás na hrboľatú, kockami vydláždenú trať električky. Viem, prečo to urobili, ale bolo to nefér.

Bežalo sa zle, všetci spomalili a na adresu Koniara som počul odkazy ako „Povedzte mu, že je vôl“... Urobili to preto, aby pretekári o kolo späť neprekážali dobiehajúcim Keňanom. To sa však dalo zabezpečiť aj ináč; veď pred prvým išlo auto s časomierou, ktoré tak, či tak vytváralo koridor (ináč by bežcov zrazilo...).

Otočil som do protismeru nadávajúc ako pohan. Polmaratón som mal slabulinký: 2:03:25. Nevadí, do limitu to stihnem...

Som začal za kriku divákov na protiľahlej strane námestia, ktoré zvestovalo, že maratónci (teda tí najlepší) sa blížia do cieľa. Prvého som nevidel, bol som práve za katedrálou. Pozrel som sa na hodinky: traťový rekord to nebude. Asi po kilometri a sa strhol ešte väčší krik na druhej strane ulice; to sme už boli za sochou maratónca Za bicyklistom sa mihla málo zavlasená hlava Sahajdu. Pri pohľade na hodinky som si bil istý, že to bude zrejme pod 2:20. Kedy naposledy zabehol Slovák pod túto métu? Čo mi pamäť siaha tak to zrejme bol Marcel Matanin a to bolo hodne dávno...

...a dávno bolo presne pred 4179 dňami.

Sahajdov čas 2:18:44 nie je zo svetového hľadiska žiadna sláva, ale predsa, je to „pod dve dvadsať“ a stačilo to „len“ na 9. miesto, tri minúty pred Urbanom, ktorý bol desiaty. Sahajda je relatívne mladý, mohol by to potlačiť nadol. Bol len jeho druhý maratón!

To som sa dopracoval, myslím si, v lepších časoch som dobiehajúcich maratóncov vôbec nevidel a aj v tých horších som mal šťastie, ak som ich videl, ako míňajú 40 kilometer. No čo sa dá robiť, časy sa menia (a nie k lepšiemu). Tá piata „päťka“ bola predsa o čosi rýchlejšia (27:52) , ale o nič nejde; totiž ide o to, aby som bežal čo najkomfortnejšie; to znamená nie príliš pomaly ani nie príliš rýchlo. Cítim sa dobre; aj oblečený som optimálne; keď som rozmýšlal, čo si hore vziať, rozhodol som sa pre tričko a na to tielko. Zpočiatku mi bolo teplo, ale ako sme to otočili na sever (teda na Aničku), bolo cítiť chladný vietor a bol som rád, že to tričko mám. Moja zásada je: „radšej sa potiť, ako sa triasť od zimy“.

Prekvapuje ma, koľko ľudí beží ešte dva kilometre za mnou... V protismere dobieha aj známa postava z viacerých behov, mládenec oblečený v britskej uniforme s opaskom a plecniakom; bol aj v Bratislave, ten veru neprechladne.

Blížim sa k 27. kilometru, zatiaľ pohoda a čo vidím? Štíhlu mladučkú dievčinu, celú v čiernom s vrkočom až po pás. Všimol som si ju ešte v prvom kole, keď ma predbiehala. Práve pre ten dlhý vrkoč. Asi polmatónkyňa, alebo štafetárka, myslel som si vtedy, keď ma tak svižne obehla. Čísla sme mali len vpredu, takže zozadu nebolo vidieť „who is who“.

netušil som, že bežíš maratón, prihovoril som sa jej. Už nikdy na maratón nepôjdem, odpovedala mi plačlivým hláskom. Ale pôjdeš, vravím. Zajtra sa prebudíš a budeš rozmýšľať, ktorý maratón bude nasledujúci. Toto je môj prvý maratón, vzdychá. A vy bežíte ktorý? Ak tento dobehnem, bude to môj sto sedemnásty. Zvládneš to, rečiem. Je to ťažké, vraví. Je, ale stojí to zato. Drž sa a makaj, každého to bolí...

Aj takéto príbehy sa píšu na košickom maratóne. Dobehla? Neviem, lebo som si nezapamätal jej štartovné číslo, ale myslím si, že to zabehla.

ale rovnomerne. V protismere na Južnej triede vidím viacerých známych, ktorí sa tiež viditeľne trápia, teší nás len to, že počas tohoto maratónu tadeto už nepobežíme.

Evka Seidlová. foto: https://www.faxcopypro.sk/

Tak a „hlušina“, ako vraví EvaS - je za mnou. Začína maratón. Tá posledná „desina“ medzi 20 a 30 kilometrom bola moja „najrýchlejšia“ (naschvál v úvodzovkách) za 55 minút. Netreba k tomu nič dodávať...

k povedomej postave. Je to Jožo Oborný z Bratislavy, jeden z mála učiteľov na FTVŠ, ktorý to čo káže, to aj pije. Dnes je pomalší ako obvykle. Ahoj, Jožo. Ahoj, nejde mi to, vraví. Tak sa drž, povzbudzujem ho a pomaly sa posúvam dopredu, aj keď to nie je ono.

Jožo to dobehol za 4:24. Ako mi neskôr povedal, zdemoralizovalo ho, ako som sa (vraj rýchlo) posúval dopredu. Možné je, že som podvedome zrýchlil; je to bežný jav pri míňaní známeho borca. Vrátiš mi to inokedy, chlácholím ho.

je za mnou, všetko v norme, zatiaľ bežím, pijem „ionťáky“, som zvedavý, dokedy mi to vydrží. Nič ma nebolí, ani netlačí, z bežcov nikoho nepoznám, tak sa koncentrujem na modrú čiaru a myslím na príjemnejšie veci, len nie na maratón.

Obiehame „bužňu“ a začínajú problémy. Chce sa mi prestať bežať. Túžim po chôdzi. Však za „päť“ hodín to dám, vravím si, aj tak mi o nič nejde. Ide, vraví ten druhý Vilo vo mne. Chodiť je ostuda! Tak teda do tridsiateho siedmeho nezastanem a potom skúsim chodiť, vravím si.

Prešiel som do chôdze, ale ani nie po 100 metroch som sa rozbehol, po ďalšom kilometri som si zas trošku pochodil. Tak som to robil po 40 km.

Po námestí nebudem predsa pochodovať, to je hanba. Musím bežať! A bežím... Takže bežím, ale aj tak, posledných „päť“ bolo za hrozných 34:17!  Čím som bližšie k cieľu, tým som na tom lepšie. Povzbudzuje ma aj Jaro Horný, pri katedrále dokonca Jaro Sopúch, to musím zrýchliť.

Je tu modrý koberec a v diaľke cieľ. Neveriaco pozerám na pomaly sa prevaľujúce čísla na časomiere: to mám tak mizerný čas? Je to žiaľ tak.

Je to bieda, ale som rád, že som tu. Medaila. Kde je pivo? To je moja prvá otázka. Tam, tam, ukazujú mi dievčiny kamsi k Auparku. Bolo. Vzal som si pivo, sadol na lavičku k Paľovi Hajdukovi, Dušanovi Oravcovi, Jarinovi Pavlackému a bolo mi nevýslovne dobre. Tak dobre, že sa to nemaratóncom nedá vysvetliť. Niet to s čím porovnať.

Zaujímavé je, že som nebol vyčerpaný. Unavený áno, ale ináč pohoda. To je asi tým, že som sa flákal, odhadujem. (Pravdou je, že aj na budúci deň, teda v pondelok, som bol relatívne v pohode, obvyklé bolesti nôh sa nedostavili, spal som ako dudok, čo sa inokedy nestáva.

Ale, vo vlaku z Košíc do Bratislavy ma niekoľko hodín v kľude boleli nohy ako psa. Nemohol som sa sústrediť ani na čítanie. Bolesť však pominula a bol som fit. Telo sa niekedy chová fakt divne).

Nuž v „najstaršej“ mužskej kategórii zostalo všetko po starom. Zvíťazil Jano Hazucha (3:36:58), ja som skončil štvrtý; Šaňo Simon dobehol v čase 4:36:18.

Zaujímavé veci sa diali v M60. Známy matador Miro Kriško (alias eN) dobehol v čase 3:52:57 a „dal“ Mikimu Dzurindovi 12 sekúnd.

Miloš Škorpil mal čas 4:12:14, tesne ma porazil. Ale možno niekoho „pásol“.

Peter Dečo (3:03) išiel dobre, ale ďalší z dvojice Tomáš Giertli bežal za 4:01:19, čomu nerozumiem. Iste sa niečo stalo. No a Evička Seidlová, už skoro sedemdesiatnička, išla výborne. Dobehla v čase 3:59:02 na druhom mieste vo W60, za Betkou Tiszovou.

Paľo H. a Ľubo P., zvaný Luneli. Paľo skončil na polmaratóne, ale pretože bol prihlásený na maratón, vo výsledkovej listine sa objavil ako DNF.

Ľubo polmaratón dobehol (spolu s Paľom). Týždeň pred maratónom sa však odhlásil (vraj sa mu to presunie na budúci rok), ale nakoniec do Košíc išiel, číslo si vyfasoval. Ale už bol vyradený zo systému, takže sa vo výsledkovej listine neobjavil. Príbeh hodný Haška. Nech žijú zmätky!

Neviem, či sa na košickom maratóne ešte niekedy objavím, ale ak budem ako tak fit, aspoň tú „polku“ by som si rád dal.

V. Novák, Bratislava, piatok, trinásteho (októbra 2017).