Ján Hazucha pred Madison Square Garden. Zdroj: Pavol Parobek
 

5. december 2017 o 00:00 Richard Budín

Slovenský dôchodca má na konte už tri víťazstvá zo svetových maratónov

Vyhral tri zo šiestich top maratónov sveta, mesačne nabehá 200 kilometrov a stále pracuje na plný úväzok. Ťažko uveriť, že v prípade Jána Hazuchu hovoríme o mužovi narodenom 3. júla 1943.

Zvolenčania ho poznajú ako skromného, nenápadného chlapíka, ktorý brázdi miestne Námestie SNP na svojom starom bicykli.

Stále v pohybe. Po Zvolene chodí na tomto starom bicykli. Zdroj: Martin Mázor

Je neustále v pohybe, priam geneticky nakódovaný k sebadisciplíne, tvrdej práci a nepoddajnosti, čo zdedil po rodičoch z roľníckych rodín.

Aj keď spočiatku v rodnom Lieskovci naháňal s chalanmi futbalovú loptu, športom jeho mladosti sa stalo horolezectvo. Dostal sa k nemu počas štúdií na stavebnej fakulte v hlavnom slovenskom meste, kde v roku 1962 založil s partiou kamarátov horolezecký oddiel Lokomotíva Bratislava.

Po návrate do Zvolena pokračoval v tamojšej Slávii pri Vysokej škole lesníckej a drevárskej, ktorej bol aj dlhoročným predsedom.

Absolvoval viacero náročných výstupov vo Vysokých Tatrách, švajčiarskych i francúzskych Alpách a na Kaukaze, v roku 1972 sa ako člen československého reprezentačného družstva zúčastnil výstupu na Pamír.

Cieľom bol výstup na Štít komunizmu (7 495 m), zároveň išlo o prípravu pred expedíciou na himalájske Makalu. Jána Hazuchu tam však trápili výškové problémy, ktoré ho nepustili nad hranicu 6 400 metrov.

Neskôr zistil, že trpí vrodenou krvnou chorobou, talasémiou, spôsobujúcou nedostatočnú tvorbu červených krviniek. Na zdolávanie osemtisícoviek tak musel zabudnúť, ale rekreačne stále liezol a navyše vášnivo bežkoval.

Na Bielej stope SNP na Skalke pri Kremnici sa zúčastnil prvýkrát už v roku 1974 a odvtedy nevynechal ani jeden zo 42 ročníkov populárnych pretekov.

V cieli ho čakala účastnícka medaila a po hodine aj radostná správa o víťazstve.

Zdroj: Archív J. H.

Do Bostonu sa nebál

Slušnú kondičku a vytrvalosť z hôr sa napokon rozhodol zúročiť aj vo vytrvalostnom behu. Jeho najvýznamnejšia športová kapitola začala vcelku nenápadne.

„V septembri 1988 organizovali maratón u nás vo Zvolene a tak som si povedal, že skúsim. Dal som ho tesne pod tri aj pol hodiny,“ spomína v tom čase 45-ročný športovec.

Vtedy ešte nemohol tušiť, akú vášeň v ňom táto kráľovská atletická disciplína prebudí a čo všetko v nej dosiahne. Túžba zrážať hranicu výsledných časov stále nižšie ho hnala do ďalšieho súťaženia, ktoré však na osem rokov pribrzdila zmena režimu.

„Prišli pomerne výrazné zmeny v rodine aj v práci. Kým sa mi podarilo skonsolidovať vlastnú firmu, behanie muselo ísť bokom. Neskôr som sa k nemu opäť vrátil,“ nevedel sa vzdať svojej lásky.

Začal za maratónmi cestovať nielen po Slovensku, ale aj za hranice – do Prahy, Paríža, Ríma, Budapešti, Barcelony, ako veterán zbieral jedno víťazstvo za druhým.

Vôbec najcennejšie boli triumfy v Berlíne a Bostone, kde získal vo svojej vekovej kategórii pomyselné zlato v roku 2015. Išiel tam dva roky po krvavej masakre, keď dvaja šialení atentátnici pripravili o život troch ľudí a ďalších 264 zranili.

„Jednému z mojich slovenských bežeckých kolegov žije v Bostone dcéra, bol na trati aj v osudný deň. Našťastie však dobehol do cieľa ešte pred výbuchmi. Hovorili sme o tom, strach som však nemal. Nakoniec to bol pre mňa v skupinke mojich krajanov veľmi pekný zážitok.“

Ten istý rok si „daroval“ aj jubilejný stý maratón. Ťažko ho mohol vymyslieť štýlovejšie ako v gréckej podobe z Marathonu do Atén.

V tom období toho nabehal rekordne veľa, zažil dokonca mesiac so štyrmi maratónmi. Na vtedy 72-ročného seniora priam neuveriteľný výkon.

Každoročne sa na najväčšom maratóne sveta stretne okolo 50 000 účastníkov vrátane vozičkárov. Zdroj: Archív J. H.

Zo Slovenska hlásili: Vyhral si!

Čerešničku na torte predstavuje pre každého vytrvalca New York. Najväčšiu slávnosť svojho druhu na svete s 50 tisíckami účastníkov každoročne sledujú priamo v dejisku viac ako dva milióny ľudí, vzhľadom na obmedzené limity a obrovský záujem bežcov vôbec nie je jednoduché sa naň dostať.

Jánovi Hazuchovi sa to podarilo až tento rok. „Rátal som s tým, že tam pôjdem s jedným zo svojich synov, prvý však nemohol pre rodinné a druhý pre pracovné povinnosti. Uvažoval som dokonca o tom, že nepôjdem a preložím si účasť na ďalší rok.

Cez kamarátov som sa však napokon dostal k Zvolenčanovi Pavlovi Parobekovi, ktorý do New Yorku sprevádza ľudí a je tam takmer ako doma. Skvelý chlapík, ktorý všetko vybavil a veľmi mi tam pomohol,“ ocenil svojho mladého spoločníka.

Času na obdivovanie najľudnatejšieho mesta Spojených štátov nebolo veľa, po zoznámení sa s traťou, vybavení formalít a krátkom tréningu prišiel v nedeľu 5. novembra skorý ranný budíček a presun do prístavu, odkiaľ odplávala loď do miesta štartu na Staten Island.

Najskôr štartovali ženy, potom hlavná mužská a napokon Hazuchova skupina. Slovenskému veteránovi sa bežalo dobre a v závere, keď väčšina pretekárov melie z posledného, pekne držal tempo.

Zamiešaný medzi tisícky ďalších bežcov pri dobehnutí do cieľa, samozrejme, netušil, ako vo svojej kategórii dopadol. V obrovskom ľudskom mravenisku zabarikádovanom veľkými autami trocha poblúdil, k batožine s mobilom sa dostal až po hodine.

Z neho sa od najbližších zo Slovenska dozvedel, že spomedzi 205 v cieli zaregistrovaných bežcov v kategórii 70- až 74-ročných nenašiel premožiteľa. Cez špeciálnu aplikáciu mohli celý čas sledovať, čo sa deje na trati.

„Veril som v umiestnenie v prvej päťke, ale že z toho bude víťazstvo, ma, samozrejme, nesmierne potešilo. New York je doteraz mojím najväčším bežeckým zážitkom,“ navždy si uchová v srdci nezabudnuteľné chvíle.

V cieli. Zdroj: Archív J. H.

Ani jeden nevzdal

Cenný víťazný finiš v Central Parku bol pre 74-ročného Zvolenčana 107. maratónom, na ktorom doteraz štartoval. Ani jeden jediný nevzdal!

„Neviem, čo by sa muselo stať, aby som to na trati zabalil. Vždy si rovnomerne rozložím tempo, nejdem na kyslíkový dlh. Samozrejme, z času na čas zažijete aj ťažšie situácie, napríklad na letnom maratóne v Rajci.

Býva tam niekedy veľká horúčava na rozpálenom asfalte, záverečnú časť dobiehate v otvorenom priestore bez tieňa, kde na vás praží slnko. Vtedy dostáva telo poriadne zabrať,“ priznáva.

Keď má však športovec natrénované, nezlomia ho ani takéto podmienky. V prípade Jána Hazuchu to platí dvojnásobne. Sám hovorí, že behaniu sa venuje veľmi vážne, je akýmsi profesionálom v amatérskych podmienkach.

Mesačne nabehá okolo 200 kilometrov, desatinu z tejto porcie „napláva“ v bazéne v rámci rehabilitácie, v zime chodí na horské túry a bežky. Prísne si stráži životosprávu, presne vie, čo jeho telo na udržanie kondície potrebuje.

Pred maratónom v New Yorku navštívil po dlhšom čase športového lekára, chcel vedieť, ako na tom je. Otestoval ho a napriek odporúčaniu, aby už svoje srdce nevystavoval extrémnej záťaži, uznanlivo vztýčil palec.

Človeka v takejto fyzickej forme vzhľadom na vek a telesné proporcie dovtedy v ordinácii nemal a zrejme ešte dlho mať nebude.

V plnom nasadení

Kam až siaha maratónska dlhovekosť? O tom by vedel svojho času zrejme najlepšie rozprávať Ind Fauja Singh, ktorý ukončil kariéru pred necelými piatimi rokmi krátko pred 102. narodeninami.

Veteráni v bežeckých topánkach si merajú sily aj na vlastných pretekoch – či už majstrovstvách sveta alebo Európy.

„Čo sa týka klasických maratónov, na každom je delenie vekových kategórií trocha iné. Väčšinou idú od 70 rokov neobmedzene vyššie,“ vysvetľuje Ján Hazucha s tým, že aj na Slovensku sú od neho starší borci – napríklad Milan Krajči alebo veteránsky majster sveta Vincent Bašista.

Poháre a medaily získané počas dlhej maratónskej kariéry už ani neráta.

Zdroj: Martin Mázor.

Pokiaľ sa však pozrieme na jeho výkony optikou výsledkov na najvýznamnejších maratónoch, môže sa stať skutočným unikátom.

„Podobne ako v tenise majú aj tieto behy svoje ,grandslamy‘. Je ich šesť – New York, Boston, Berlín, Chicago, Londýn, Tokio. Prvé tri som vyhral,“ nabáda nás k otázke, či ho neláka zavŕšiť zlatý sextet.

Je totiž viac ako pravdepodobné, že takýto zápis sa doteraz nikomu na svete nepodaril! Pre Jána Hazuchu však takáto svetská sláva nie je prvoradá.

„Na Slovensku by si to novinári možno všimli, ale vo svete takéto veteránske štatistiky nikto nesleduje. Je fakt, že som súťaživý typ a lákajú ma nové výzvy, ale prvoradé pre mňa zostáva behať pre radosť. Chcem v tom pokračovať, kým mi bude slúžiť zdravie,“ plánuje s pokorou.

Je pozoruhodné, že popri aktívnom športovaní ešte pracuje na plný úväzok ako autorizovaný stavebný inžinier – statik. Kedy konečne uberie plyn?

„To zatiaľ netuším, métu stále posúvam. Pokiaľ sa tak stane, urobím to hlavne kvôli svojej rodine. Myslím, že jej to dlhujem,“ odkazuje s vďakou za podporu svojim najbližším.

5. december 2017 o 00:00 Richard Budín