„Oslava maratónskej driny“,

tak by sa dal preložiť titulok, pretože tento, už 122. Boston marathon, bol naozaj ťažký. Bolo to o prežití.

Aby maratónec mohol drieť (slovo „slog“ znamená drina, ťažká práca), musí byť funkčný, čo nebolo v podmienkach 122. Maratónu v Bostone vôbec jednoduché.

Teplota vzduchu bola v rozmedzí od 1°C v dopoludňajších hodinách, po 4°C poobede. Celý deň výdatne pršalo, v Bostone namerali úhrn zrážok 40 mm počas dňa (16.4.2018), čo je najviac počas maratónskeho dňa v 122-ročnej histórii maratónu. To by však nebolo to najhoršie. Ale intenzita zrážok? To bol celodenný lejak s intervalmi dažďa takej intenzity, že by sa dal kľudne nazvať „prietržou mračien“, ako sa ľudovo zvykne označovať dážď takejto intenzity. To by však nebolo nič neobvyklého, väčšina z nás už v silnom daždi bežala. Najhoršia bola kombinácia silného vetra (priemerná rýchlosť vetra bola 40 km za hodinu), ktorý fúkal presne proti smeru behu (head wind, ako hovoria Angličania) s chladom a dažďom.

Pretože maratón v Bostone je koncipovaný klasicky, teda beží sa z „bodu do bodu“; zo západu (Hopkinton) na východ (Boston) vietor to mal jednoduché; mali sme ho celú trať presne proti sebe.

Všetci opýtaní (vrátane oboch víťazov maratónu) sa jednoznačne vyslovili, že toto boli „najhoršie podmienky, v akých sme bežali“. V novinách sa objavili tituly ako „Boli toto najhoršie meteorologické podmienky v histórii maratónu?“ a porovnávali tento beh s behom v roku 1927, kedy bolo na trati 35°C (takúto teplotu sme mali pred pár rokmi aj v Rajci). Čo sa mňa týka, bežal som viac studených a veterných maratónov, napríklad v celodennom lejaku v Moskve (2012), alebo maratón v Kolárove, kde bola pocitová teplota -22°C (reálna -13°C), so silným vetrom, keď aj kone, ktoré nás mali chvíľu sprevádzať, zostali doma, lebo bolo pre ne „príliš chladno“ . Lenže, v Kolárove nepršalo a aspoň počas polovice trate sme mali vietor v chrbte, a to je niečo iné ako v Bostone, kde sa bežalo stále proti silnému vetru.

Kukajte klikať!

Môj príbeh

Ako každý maratónec, aj ja som už niekoľko týždňov pred pretekmi sledoval predpoveď počasia pre Boston. Každý deň som sa pozeral do počítača, aké počasie nás čaká počas slávneho „Patriots Day“, ktorý tento rok pripadol na pondelok (ako vždy), ale tentoraz na 16. apríla 2018. Na obrazovke sa neobjavovalo nič potešiteľného. Už dva týždne pred maratónom to vyzeralo na chlad a dážď. To nemusí byť pravda, utešoval som sa, predpoveď počasia na dva týždne dopredu je lotéria, môže to byť úplne ináč, solídna predpoveď sa dá urobiť tak asi dva dni vopred. Ale ani tri dni pred maratónom (v piatok, trinásteho apríla) to nevyzeralo lepšie. Všetci predpovedači boli v predpovediach jednotní: maratóncov čakajú zlé časy; „torrential rain, strong headwind and low temperatures“. Teda lejak, silný protivietor a chlad. To nevyzerá dobre, hovoril som si. A to nie som žiadna „bábovka“.

V piatok trinásteho som sa zaregistroval (pod dohľadom manželky Katky); nie však ako bývalo zvykom v Hynes Congress Center na Boylston Street, ale tentokrát v prístave v budovách World Trade Center (Svetové obchodné centrum, Boston). Pretože mi ešte neposlali tzv. „Runners pasport“, tak som si vystál dlhý rad na náhradný preukaz bežca a vyfasoval som štartovné číslo 24787, čo znamená, že môj kvalifikačný čas bol až 24787 spomedzi všetkých bežcov. Expo bolo ako vždy obrovské, najväčší nátresk bol v časti sponzora maratónu Adidas, kde išli ako na dračku bundy za 110 USD, zvané „celebration jackets“.

Napriek všetkej sláve a paráde, moja nálada bola na bode mrazu, stále som myslel na to mizerné počasie, ktoré nás vraj „určite“ čaká. Má pre mňa vôbec nejaký zmysel trápiť sa v takom počasí? Bostonský maratón som odbehol už 4 krát, tak čo sa budem trápiť? Nádej na zlepšenie predpovede počasia a aj počasia samého je mizivá. Moje skúsenosti s „bostonskými“ predpoveďami hovorili, že sa spravidla nemýlia. Nie, že by boli lepší ako naše slávne SHMÚ, ale poloha Bostonu a reliéf krajiny umožňujú relatívne presnú predpoveď aj na dlhšie obdobie, ako tie obligátne dva dni. Nekazia im to Alpy, ani Karpaty.

Vari by bolo rozumné nebežať. Večer som v rodinnom kruhu oznámil, že vzhľadom na predpoveď počasia, zrejme nepobežím, načo sa budem katovať... Jasné, čo sa budeš trápiť v takom mizernom počasí, však to bude hrozné, prikyvovali unizóno dcéra aj manželka. Aj keď...v manželkinom tóne som cítil isté sklamanie, že to hodlám pustiť. Nemyslím, že by v tomto maratóne videla dobrú príležitosť, ako sa ma zbaviť, ale vie, ako sa budem cítiť sediac doma a maratón si žije bezo mňa. Napriek tomu, bol som viac – menej rozhodnutý na štart nenastúpiť. Nie je predsa rozumné trápiť sa na trati, treba predsa dať na chladnú úvahu a nepodľahnúť vášňam.

Pasta párty

Bola ako obvykle, v New Town Hall (po slovensky v novej radnici) v nedeľu pred pretekmi. Spolu so štartovným číslom dostal každý z nás aj lístok na „pasta párty“ (ktorú Rajčania nazývajú priliehavejšie ako „cestovinové hody“) s časom, v ktorom sa majú na ňu dostaviť. Ja som to mal naordinované na „6 p.m.“, teda na 18-tu hodinu po „našom“, s upozornením, že žiadne „bacpacky“ nie sú povolené. Prišiel som k radnici, zaradil som sa do dlhočizného radu spolu s ďalšími adeptami maratónu (a ich rodinnými príslušníkmi, ktorí si za púhych 15 USD dokúpili lístky na tento podnik). Ukázal som pas (ako všetci), aby som mohol piť pivo, lebo to je možné až od 21 rokov a to musí dosvedčiť ID. Ináč len vodu...To je USA.

Počasie bolo aj tentoraz nepríjemné; zima (asi tak 2 °C), avšak nepršalo, vietor bol silný a doslova ľadový. Bol som oblečený dobre, ale aj tak mi bola zima a triasol som sa ako osika. Všetci okolo (bavil som sa s nejakými Kanaďanmi, hovoriacimi hlavne po francúzsky), ktorí mrzli tiež, ale dobrá nálada ich neopúšťala a na zajtrajšiu udalosť sa pozerali optimisticky a hodlali si to zajtra užiť aj v tom mizernom počasí. Tu sa začalo lámať moje rozhodnutie, na maratón nenastúpiť. Keď si to trúfajú títo borci, že by som to navydržal aj ja? Oni sa budú trápiť a ja budem „kvočať“ doma?

Medzi nami bol asi 35 ročný muž v teplákovej súprave, bez čiapky a hrozne sa triasol od zimy, zuby mu drkotali. Tak čo, zajtra pôjdeme, pýtam sa ho. „Of course“, odpovedal, klepúc zubami od zimy. Jeden z Kanaďanov mu požičal náhradnú čiapku, iný zase rukavice; zobrali sme ho medzi seba so slovami „come on between, there is not so windy“ a šťastný mládenec sa dočkal (ako aj my ostatní) po 45 minútach vstupu do budovy. Tak, tento pobeží a ja nie? Vtedy som sa rozhodol. Pobežím.

Ešte pred halou nám naložili viac druhov cestovín, buchty, šalát.. no a to správne, maratónske špeciálne pivo od Samuela Adamsa „Boston brew 26.2“; čo bolo ľahké pivo s koriandrom, pilo sa dobre. V budove bolo teplúčko, to je teda iná „káva“.

Keď som sa vrátil „domov“ po párty, manželka sa ma pýta: Zajtra teda nejdeš, netreba ťa budiť? Idem. Vážne? Vieš aké bude počasie? Viem, ale nemôžem sedieť doma, keď ostatní idú. Rozhodnuté!

Kukajte klikať!

Deň maratónu, pondelok, 16.4.2018, 7a.m.

Je čas vstať z postele, hoci som hore už niekoľko hodín. Pohľad von oknom; ako ináč, je zamračené a prší. Jesť nebudem, len sa napijem čaju. Dnes to teda veľká „sranda“ nebude. Čo na seba? Všetko, čo mám. Naspodok polypropylénové tričko, na to tielko a navrch tričko s dlhými rukávmi. Na nohy tenké elasťáky no a navrch si dám tenké priesvitné nepremokavé pončo; v tom budem bežať. Na ruky rukavice a samozrejme čiapku. Je to veľa? Možno. To sa ukáže až na trati, podľa situácie. Ak by bolo teplo, tak jedno z tričiek môžem kedykoľvek vyzliecť a odhodiť; v opačnom prípade, čo si oblečieš, keď nemáš? V tomto som konzervatívny, pretože od tepla ešte nikto neprechladol...

O ôsmej som voľná, zaveziem ťa na Waverly, hovorí dcéra, ktorá úraduje v jednom kuse aj z domu. O siedmej mám míting (cez skype), ale dovtedy budem hotová. Som rád, pretože na Waverly - kde je konečná autobusu č.73 do Harvardu - je asi 1,5 kilometra a v tom daždi žiadna sláva.

Takže navrch ešte teplákovú bundu, na elasťáky tiež tepláky a som pripravený.

Pri pohľade z vagóna metra, keď sme išli mostom do centrálneho Bostonu bolo vidieť panorámu tzv. Back Bay“; s dvomi najvyššími budovami v Bostone: Prudential a John Hancock tower; obe mali vrchné poschodia v mrakoch. Aha, tak teda preto sa vysoké budovy volajú mrakodrapy; tieto naozaj tie mraky driapu.

Vystupujem na Park street a po kilometri chôdze v daždi (spolu s mnohými inými) kráčam k úschovni na Boylston, kde odovzdávam veci, v ktorých nepobežím, a ktoré nezahodím v priestore štartu; ako viacerí viete, v Bostone sa zo štartu do cieľa nič nevozí. Mierim späť k nekonečnej šnúre žltých „schoolbusov“ ktoré nás o pol deviatej (dnes mám totiž žlté číslo a teda patrím do štvrtej, poslednej vlny, s najslabšími kvalifikačnými časmi, kde sme zaradení spolu s bežcami „na charitu“, ktorí nemuseli splniť limit, ale zato mastne jednotlivým charitatívnym organizáciám zaplatiť...).

Hopkinton, Athletic Village

Do tejto „dediny“ sme dorazili po 50 minútovej rýchlej jazde schoolbusom. Preboha, toto máme „zbehnúť“ naspäť? Pravdou je, že autobusy išli inou cestou ako pobežíme my, ale aj tak...je to deprimujúce. A prší a prší...Toto sú radosti klasicky koncipovaného maratónu „point to point“, bežal som ich viac, ale vždy som s tým mal problém. Nakoniec aj ten naozaj „klasický“ maratón z Maratónu do Atén, alebo aj prvé ročniky košického maratónu (Turňa nad Bodvou – Košice) boli typu poit to point, lebo tak to má byť. Až neskôr, s popularizáciou maratónu sa z toho stali maratóny okruhové.

Vystupujeme z autobusov zozbieraných vari z celého štátu Massachussets do hustého dažďa. Ešte jedna prehliadka, či máme číslo a nemáme nejaký batoh a poďme do jedného z dvoch obrovských stanov. Lenže, ako sa k nim dostať? No predsa jednoducho cez trávnik. Lenže ten bývalý trávnik sa pod nohami desaťtisícov bežcov, hojne kropený dažďom premenil na more bahna. Snažíme sa vyberať najmenej blatisté miesta, ale márna námaha, bahno je hlboké. Mnohí si viažu na nohy igelitové vrecká, aby sa im nenabralo do maratóniek, snažia sa pokryť povrch papierom, pláštenkami. Tí informovanejší majú takú obuv, ktorú tu nechajú, takže je im jedno, či sa im bahno do nich naberie. Nakoniec som slávil úspech, keď sa mi podarilo nejako prekľučkovať pod stan zablatený síce, ale blatíčko nebolo v mojich adidaskách. Pod stanom je odhodených množstvo vecí, ktoré tu zanechali predchádzajúce vlny; my „žltí“ máme štartovať o 11:15, ale keďže štart je letmý, na tom nezáleží. Neodolám a dám si polovicu „bejgla“, horúcu kávu, hoci s kávou nie som až taký kamarát a flaštičku nejakej tekutiny s názvom „five hours energy“. Ešte by bolo treba zájsť do WC, ktorých množstvo je zoradených asi 30 metrov za stanom; problém je v tom, že sú od stanu oddelené pásom blata. Už je mi to jedno, nech sa deje vôľa Božia. Jediná výhoda tohto 30 metrového pásu bahna je, že WC sú voľné. Ešte odhodiť tepláky a na štart, ktorý je vzdialený asi kilometer na Hopkintonskom kopci. Je 11:00, treba ísť. Prší a fúka; pomaly klušem; zima mi nie je, však uvidím...

Hopkinton, start line

Je na kopci, muzika vyhráva, dobrovoľníci (volunteers v červených bundách) sú strojene veselí a kriesia naše trošku zmrznuté sebavedomie. Aj keď srandy je menej ako inokedy, to počasie nálade nepomáha. Je asi 1°C, prší, vietor sa zatiaľ neprejavuje, sme v závetrí, na západnom svahu hopkintonského kopca. Žiadna sláva sa nekoná, letmo prebieham štartovnú čiaru, je asi 11:35; stláčam stopky klušem dolu kopcom, kropený hustým dažďom a vetrom, ktorý pritláča moju pláštenku na telo a (zatiaľ) príjemne chladí, nohy od stehien dolu mám už mokré, ale nič to. Pred očami je pestrofarebný súbor farebných škvrn, ktoré reprezentujú množinu bežcov, ohraničených z oboch strán bezlistým, zväčša bukovým lesom. Sme uzavretí do seba; každý rozmýšľa o najbližšej budúcnosti. Zvládneme to? Zatiaľ je to dobré. Kilometer. Pohľad na hodinky: 5:16, ale je to dosť strmo dolu kopcom. Zbehneme to, a už to bude koľko hore, toľko dolu; len tých začiatočných pár míľ je dolukopec, už po štyroch kilometroch je to zvlnené. Piaty kilometer, (27:25), veľmi dobrý čas, a som ešte celkom suchý, až na nohy; ruky mám schované pod pršiplášťom. Keď robím inventúru stavu organizmu, konštatujem tupú bolesť v stehnách. Čo to má znamenať? Zatiaľ nič vážneho, ale sme len na začiatku, uvidíme. Asi je to z nosenia pri sťahovaní dcérinej rodiny, utešujem sa, to by nemalo byť kritické. Horšie je, že sa ozýva aj ľavá achilovka, uvidíme.

Silný protivietor mi tlačí dažďom zavlažovaný igelit na telo, chladí to, ale nie je to nič hrozného, ani sa nepotím, napriek trom vrstvám ošatenia. Takto by to ešte išlo, dumám. Farebné škvrny bežcov vpredu nie sú také pestré ako inokedy, márna sláva, všelijaké plášte, vrecia, vetrovky sú predsa len fádnejšie, ako pestré tričká... Skoro každý ma elasťáky, až na pár hrdinov, ktorí bežia v trenírkach, však tí budú banovať; spoliehajú sa na to, že nohy znesú všetko. Fakt je, že znesú veľa. Nie som si istý, či ma moje elasťáky viac hrejú ako chladia. Nohy mám samozrejme dávno mokré, ale to je normálne.

Desiaty kilometer,

Posledný pohľad na hodinky v tomto preteku: 55:57 (posledných „päť“ za 28:29). Samozrejme pomalé, ale bežíme proti silnému vetru, ktorý má stálu rýchlosť, takže ten vietor v podstate ani nevnímame. Bežíme proti konštantnej sile, ktorá nás konštantne brzdí. Všetkých, myslím si, tomu neujde nikto. Dám si len tak asi deci „gedreid“, čo je iónový nápoj na Slovensku známy ako gatorade a už druhýkrát (!) odskakujem bokom od cesty. Pil som málo, ale je zima, nepotíme sa. Počasie nepodporuje komunikáciu; aj ja, čo som známy tým, že počas behu sa rád zoznamujem, som tentoraz nebol veľmi aktívny; len občas som si vymenil niekoľko viet s okolobežiacimi dámami a pochválil som ich, ako im to dobre ide...

Nepremokavé oblečenie bránilo bežnej sebareprezentácii tak obvyklej v USA, kde na tričkách nájdete všetko možné, od oslavy Boha, alebo niekoho iného, cez informáciu pre koho onen dotyčný beží, pre ktorú frajerku, alebo deti. Jeden tam mal dokonca nápis „ I am running for my dog...“, teda bežím pre svojho psa. Prečo nie? A prečo bežím ja? Asi pre radosť z behu a fantastický pocit po dobehnutí a tiež preto, lebo som súčasťou množiny „bláznov“, ktorí majú odvahu a sú pripravení túto vzdialenosť zvládnuť. Tentoraz som videl viacerých s pripnutým oznamom „I am runing for my sixth star“, čo znamenalo, že beží posledný z „marathon majors“, aby získal onú medailu so šiestimi medailami týchto maratónov. Mne chýba jeden, ten „tokijský“, ale neláka ma to ísť do Tokia. Ja to k šťastiu nepotrebujem... Zaujímavé je, že v Bostone si dobehla pre svoju „sixth star“ Slávka Kompasová z Bratislavy, ktorú žiaľ nepoznám.

Známe Newtonské kopce

sa začínajú asi na 27. kilometri a sú „chuťovkou“ tohto maratónu. Celkové prevýšenie je „len“ asi 120 metrov ale tiahnu sa až po 33 kilometer a nemajú konca – kraja, v čase, keď toho majú všetci dosť. Začínajú sa v mestečku Newton (ikonou je hasičská zbrojnica) v údolí rieky Charles, ktorá ústi do mora práve v Bostone. Tieto kopce sú vlastne štyri, relatívne mierne stúpania, prerušované krátkymi rovinkami a zdanlivo nemajú konca – kraja. Trošku skrátim krok a bežím ďalej. Stále prší a fúka, ale nie je to nič hrozného, bežať sa s tým pohodlne dá, ak je človek tak dobre oblečený ako ja. Je mi síce zima, ale nič, čo by sme my, na Železnej studničke odchovaní, nezvládli. Práve v newtonských kopcoch nás zastihol neobyčajne intenzívny lejak; hneď na začiatku stúpania sa priam roztrhla nebeská perina a cítil som, ako mi bubnujú veľké kvapky na hlavu; vidieť bolo na desať metrov, po ceste sa valila niekoľko centimetrová vrstva vody a (konečne) mi začalo zatekať aj za krk, napriek apartnej kapucni na „pršáku“. Bol som uložený v studenom obklade; cítil som sa ako v piešťanských kúpeľoch, keď nám v bahne dávali na srdce špirály s prúdiacou studenou vodou, aby nás nebodaj šľak netrafil. Ani tu nikoho neporazilo. Tak toto je to správne hydrologické počasie a ja som predsa hydrológ, čo iné by som si mal priať? Vlastne by som sa mal tešiť, že sa takto rozkrútil kolobeh vody v novoanglickej prírode, ale neteším sa. Dávno som tak dobre nemokol, myslím si a usilovne bežím hore kopcom. Očakával som, že všetci budú sedieť doma, ale títo diváci sú neuveriteľní; síce v pršiplášťoch a gumákoch, ale ženú nás svojimi hlasivkami tak, že Košičania by sa mohli schovať...

Nedá sa povedať, že by táto trať bola nejako pestrá; je skôr jednotvárna, ako aj tých vraj osem miest, cez ktoré bežíme. Sú na jedno kopyto, akurát jedno mestečko má vysokú vežu (Framingham), druhé zase radnicu. Až na jednu lokalitu: Wellesley. Tam je totiž známa dámska „college“ čo je vysoká škola, kde možno získať bakalársky titul a odtiaľ ísť na univerzitu. Vedľa novogotickej stavby sa tiahne „Alley of screams“, alebo koridor kriku (?), kde tradične miestne študentky robia veľký randál. V rukách heslá (najčastejšie je vari Kiss me) a mnohé iné. Bolo ich menej ako po iné roky, ale bolo ich dosť; s viacerými som si ťapol. Girls, would not be better in bed in this weather? volám na ne. Yes, but with whom, volali späť. (Pre neangličtinárov: dievčatá, nebolo by dnes lepšie v posteli? Bolo, ale s kým?) Bol som tak zmrznutý, že ma to ani nenapadlo.

Krátka inventúra organizmu: stehná tupo bolia, ale nič hrozného, achilovka sa vyliečila, beží sa mi dobre.

V prvom kopci predbieham celkom slušne bežiacu dámu s označením W 80+, čo znamená, že má viac ako 80 rokov. No toto! A to sme na 28. kilometri! (Žiaľ, z výsledkovej listiny som sa dozvedel, že preteky nedokončila, škoda, veľmi som jej prial.)

Sú tu kopce, nemal by som začať chodiť? Nie, že by som nevládal, ale vari sa to patrí, keď už som M75+? Ušetrím si sily na finále, aby som na Boylston street dobre reprezentoval Železnú studničku... Aj som pár krokov skúsil, ale som si uvedomil, že to nepotrebujem, lebo veď vládzem, tak čo budem zmätkovať. Totiž v minulých rokoch som vo finálnej fáze neprekypoval energiou, ale dnes to vari bude iné, uvažujem.

Tieto kopce nemajú konca. Už to bežím piatykrát a stále ma prekvapuje, ako je ten Heartbreak Hill ďaleko. Bola tam aj tabuľa „Heartbreak Hill is behind you“, ale mňa neoklamete, toto ešte nie je ono... Správne tabule boli tie, ktoré sa týkali stanov zdravotníkov. Od začiatku stúpania bola tabuľa „Med tent every mile“, alebo „Med tent ahead“. Veru mali tieto stany opodstatnenie. Podľa novín ošetrili 2500 bežcov, z toho 81 odviezli do nemocnice, našťastie, ja som medzi nimi nebol.

Heartbreak Hill

je konečne pred nami; je to jasné: kamenná novogotická budova, davy ľudí a portál „Heartbreak Hill is over“. Tentokrát je to pravda.

Čo sa týka názvu, nesúvisí to so zlomeným srdcom tak, ako to chápeme my (teda nešťastná láska k blížnemu opačného pohlavia), ale takto nazval jeden novinár súboj dvoch špičkových maratóncov Johna Kellyho a Ellisona Browna v roku 1936. Počas výbehu, známy miestny matador a viacnásobný víťaz bostonského maratónu John Kelley predbiehal iného domáceho borca Ellisona (Tarzana) Browna, a počas obiehania ho furiantsky poklepal po ramene. Výsledok bol opačný. Brown sa naštval, predbehol Kelleyho a tento po márnej snahe udržať sa s Brownom preteky vzdal. Ako napísal novinár v Boston Globe, tento kopec mu zlomil srdce, psychicky ho položil. Ešte horšiu povesť má strmé klesanie na Cleveland Circle, nazvané „Cemetery mile“, teda po slovensky cintorín. Tam vzdal Kelley, ale ako sa dozvieme neskôr aj celá plejáda bežcov počas tohoročného maratónu.

Tak a máme to za sebou. Strmé klesanie cez „cintorín“prekvapujúco nie je príjemným zážitkom; naopak, tvrdé nohy zaťažované zbehom chytajú kŕče; nie je to nič príjemného. Konečne, Cleveland Circle, zákruta doľava a pozdĺž trate električiek až do cieľa. Je to asi sedem kilometrov. Dobehnem? Dnes vari áno. Ako na tom som s časom, neviem. Pocitovo je to dobré, ale na hodinky sa od desiateho kilometra nepozerám. Načo? Idem podľa pocitov. Ak by som sa snažil držať nejaké tempo, nemal by som z behu pôžitok. Pôžitok? Zaujímavé, ale zatiaľ ho mám a to sme na 35. kilometri! Cítim, že mám nejaké rezervy. Ale zároveň viem, že tých ostaných „sedem“ dá zabrať. Obieham Cleveland Circle a vybieham na rovnú, dlhú ulicu

Beacon street

Je asi 5 km dlhá ulica; končí sa na Kenmoore Square pod obrovským červeným trojuholníkom, symbolom firmy CITGO (distribúcia paliva), jedným zo sponzorov tohto maratónu. Onen červený trojuholník je netrpezlivo vyhliadaný všetkými maratóncami; od neho do cieľa sú už „len“ 2 kilometre. Názov ulice Beacon St. neznamená, že je pomenovaná po šunke (bacon znamená v angličtine šunka), ale slovo „beacon“ znamená tiež lúč, svetlo. Kedysi bol v Bostone maják, ktorý bol z tejto ulice nasmerovanej rovno naň vidieť, teda preto tento názov.

Beacon street je mierne zvlnená, rovná ulica, predlžujem krok. Zaujímavé, namiesto totálnej únavy a slabosti mám pocit, že „do mňa vošla nejaká sila“ a že dokonca môžem zrýchliť. Zregeneroval som sa; bolo to, ako keby ma niekto pokropil živou vodou. Zrýchlil som a začal som predbiehať; po Kenmoor Sq. som predbehol vari niekoľko stoviek bežcov. Niekedy sa organizmus chová divne. Som v pohode, diváci, ktorí obsadili okolité chodníky mi tlieskajú. Ak niekto chodí, tak ho hecujú. Kto by v takejto kulise chodil?

Stále husto prší a fúka vietor. Vyzerám červený trojuholník; kde do čerta je, už by sa mal objaviť. Po miernom stúpaní po nadjazde sa konečne objaví červený trojuholník na streche budovy, najskôr nejasný, zastretý intenzívnym dažďom, potom sa zväčšujúci a je stále červenší a červenší. Už len dva kilometre.

40. kilometer

Je na Kenmoor Sq., cesta klesá do podjazdu a tam sa sa začína úsek cesty pokrytý pláštenkami, bundami a všelijakými časťami odevu, ktoré bežcov chránili proti vetru a dažďu. Za chvíľu budeme v cieli a každý chce na cieľovej fotografii vyzerať dobre a hlavne aby bolo vidieť číslo. Treba bežať opatrne, lebo stúpiť na odhodenú časť odevu znamená riziko pošmyknutia a pádu. Po otočke doprava, na Hereford St. Je už celá cesta pokrytá odevmi.

Som stále pri sile. Otočka doľava na Boylston a v diaľke je cez závoj dažďa vidieť zelené svetlo, ktoré je zrejme na cieľovom portáli. Tento krát „vchádza sila“ do všetkých bežcov. Zrýchľujeme a smerujeme k cieľu ako kone ku kope sena. Dážď sa nechce nechať zahanbiť a tiež zosilňuje. Je to doslova „prietrž mračien“. Ale som tu, zvládol som to, je to skvelé.

Cieľ

Prebieham popod cieľový portál a stláčam stopky; komplikuje mi to moja igelitová pláštenka. Dnes by to mohol byť na moje pomery pekný čas; malo by to byť pod 4 hodiny, aspoň mám taký pocit, usudzujem podľa toho, že som nestál nechodil a na záver som ešte zrýchlil. Na hodinky som sa od desiateho kilometra nepozeral, a ani teraz sa na ne nepozriem, uvidím neskôr. Som spokojný a hrdý na seba, že som to bez väčších problémov zvládol, ale začína mi byť naozaj zima. Už nebežím a teda neprodukujem odpadné telo, hustý lejak chladí. Od dievčiny dostávam naozaj peknú medailu aj s úsmevom; ďalšie dobrovoľníčky mi podávajú fľašu s vodou; ďakujem, nechcem, nie som smädný, odpovedám. To sa mi stalo prvý raz, že ma po dobehu maratónu nesmädí a to som na trase vypil len asi dva deci „gedrejd“. Je to dané tým, že sme bežali v daždi a chlade, potili sme sa len nepatrne a to vypotené zostalo pod pláštenkou, takže som aj tak celý mokrý...prvýkrát som sa napil čaju až v Belmonte, ale ani vtedy som nebol smädný. Dostávam na seba nejakú fóliu, ale nie som schopný si ju obliecť, tak som zmrznutý, ale usmievavá (a tiež zmrznutá) dobrovoľníčka ma oblieka. Vďaka!

Začínajú mi tvrdnúť svaly a trasiem sa. Chvalabohu, že až teraz a nie niekde na trase; len rýchlo po odložené šatstvo a rýchlo sa obliecť. Lenže... šaty som dostal, lenže obliecť sa nieto kde; tak sa tlačíme svorne do stanice metra Arlington s tým, že tam bude teplejšie. Bolo, hlavne vďaka dychu množstva tlačiacich sa maratóncov. V metre prijímam prvé gratulácie od cestujúcich, ale aj spolubežcov. Vystupujem na Harvarde, kde si konečne môžem na seba navliecť tepláky, suchú flisku a čiapku. Je to lepšie, ale aj tak chodím ako kačica. Ďalšia gratulácia od zarasteného bezdomovca v metre zrejme nebola celkom nezištná. (Početní bezdomovci, avšak oveľa čistejší ako tí naši, sa v čase dažďa sťahujú do metra.) Po gratulácii prešiel na peniaze, ktoré vraj potrebuje. Spravil som sa sprostým, že som z Európy a nerozumiem mu. Aj tak som peniaze nemal.

Našťastie, dcéra prišla po mňa autom na konečnú autobusu č. 73 (Harvard – Waverly) a ušetrila ma od 1,5 km kráčania v hustom daždi na Brookside Ave. Až od nej som sa dozvedel, že som to „dal“ za 4:15:23 a skončil som na treťom mieste k kategórii M75. To druhé ma naplnilo nadšením, ale ten čas ma sklamal. Je to jasné, ten vietor nás všetkých pekne pribrzdil.

Pokus o zhodnotenie maratónu

Keď sa na tento maratón pozerám s odstupom niekoľkých dní, nemôžem povedať, že by to bol pre mňa extrémne ťažký maratón. Extrémne meteorologické podmienky? To áno. Podľa štatistík to bol druhý najchladnejší maratónsky deň v jeho histórii (1-4 °C), najdaždivejší, počas maratónskeho dňa spadlo viac ako 40 mm vrstva vody vysokou intenzitou. Vietor? Ten fúkal priemernou rýchlosťou 40 km/h, presne oproti smeru behu. Ten nepríjemný pocit vyvolala práve kombinácia všetkých troch meteorologických javov.

Nezapieram, bola mi naozaj zima, ale hlavne pred štartom a po dobehu, ale počas behu to nebolo až také zlé, bežal som vcelku v pohode. Kľúčom k úspechu bolo vhodné oblečenie, a to mnohí bežci (hlavne tí špičkoví), nemali. Ako som už spomenul, ja som si dal na seba tri vrstvy funkčného prádla a navrch igelitovú pláštenku s kapucňou, to bolo to pravé pre tento deň. Mnohí bežci trpeli a doplatili na hypotermiu, alebo po našom na podchladenie. Veď len v „medtentoch“ ošetrili viac ako 2500 bežcov, z ktorých sa aspoň polovica vrátila na trať, „len“ 81 bežcov odviezli do nemocnice. Vzdalo aj 25 elitných bežcov, väčšinou Afričanov.

Skrátka a dobre,

kto sa dobre obliekol, nemal väčší problém.

Čo sa týka DNF, tak tohto roku vzdalo len necelých 5% bežcov (1150) teda o polovicu viac ako vlani, ale „eliťákov“, teda pozvaných vzdalo 2/3 štartujúcich, čiže 25 borcov. Dobehli „až“ traja Afričania, vrátane oboch vlaňajších víťazov. Prečo?

Boli zle oblečení, neodhadli správne, čo potrebujú a ani sa na to nepripravili. Sú zvyknutí bežkať v teplúčku a v suchu.

Z fotografií, ktoré boli uverejnené v novinách Boston Globe je vidieť, že mnohí (a mnohé) majú na sebe len tielka, alebo tričká s krátkymi rukávmi, alebo viacerí na tielku nepremokavé, tenké bundy. To nestačilo; viedlo to k podchladeniu, stvrdnutiu svalstva, ku kŕčom, následne k spomaleniu a nakoniec k DNF.

Druhou príčinou (podľa môjho názoru) bola strata motivácie v záverečnej fáze pretekov, po absolvovaní Heartbreak Hillu, pozdĺž úseku nazvanom „cemetery mile“, alebo „cintorín“. Keď bolo jasné, že sa neumiestnia v prvej desiatke, kde sa dávali slušné odmeny (za prvé miesto $150 000), tak to zabalili. Hanba? Nie, však títo bežia kvôli peniazom.

Kukajte klikať!

A čo „common folk“,

ako nazývajú nás, amatérov? Nedopadli sme zle. Z prihlásených 29900 vyštartovalo 26900 dobehlo 25746 (vzdalo 1154). Z oných nenastúpených, značná časť si to zrejme „rozmyslela“ kvôli počasiu.

Pozornosť spomedzi Sloveniek si (okrem už spomenutej Slávky Kompasovej) zaslúži šarmantná Zuzka Alexanderčíková, známa skôr ako ultramaratónkyňa, ktorá dobehla v čase 3:51, čo je dobrý čas, aj keď je asi 20 minút za jej štandardom. Ja som dopadol (s tou stratou) podobne.

V Bostone na „bedni“

Ako hodnotím svoje vystúpenie v Bostone? Po začiatočnom pesimizme, stojac a trasúc sa od zimy v Athletic village v Hopkintone, som so svojim vystúpením veľmi spokojný. Čas je samozrejme slabý, veď čo je to 4:15:32? Ako som už napísal, po dobehnutí som mal pocit, že som zabehol asi o 20 minút rýchlejšie. Príčina je jasná: sústavný silný protivietor (40 km/h). Počas behu (až na pocit chladu) som mal dobrý pocit a vôbec mi to nepripadalo ťažké, ani ma len nenapadlo vzdať to, alebo sa ísť sa hriať do niektorého z pre tento účel otvorených kostolov pozdĺž trate, kde dávali teplý čaj.

Uvážme moju vekovú kategóriu M75-79. Prihlásených bolo 55 bežcov, nastúpilo 43 a dobehlo nás 24, čiže 55% z tých čo vyštartovali. Myslím si, že hlavným dôvodom je znížená odolnosť „skúseného“ organizmu na chlad a protivietor.

Ako už viete, skončil som v M75 tretí, poradie na prvých troch miestach bolo nasledovné:

1. Kim Myung Joon (USA) 4:11:52

2. Quveleen John (USA) 4:13:36

3. Novák Viliam (SVK) 4:15:32

Bol som len 3:40 za prvým a to nie je zlé; „bedňa“ v Bostone je skvelá vec. Pokiaľ viem, je to druhé najlepšie umiestnenie Slováka (po Janovi Hazuchovi) na maratóne v Bostone.

Ak sa na môj beh pozrieme z iného konca, tiež to nevyzerá zle. Moje štartovné číslo 24787 znamená, že som sa do Bostonu kvalifikoval časom ktorý bol až 24787 v poradí všetkých štartujúcich (s výnimkou „charitárov“, ktorí limity splniť nemusia, celebrity, zdravotne postihnutí a tí čo dobre zaplatia). Dobehol som 18574, teda zhruba 6000 miest pred „teoreticky očakávaným“ umiestnením. A nakoniec, týmto časom som sa stal BQ pre budúci rok.

Príbeh elitných maratónkyň

Dnes už všetci – ktorých to zaujíma – vieme, ako to v Bostone tento rok dopadlo. Možno nepoznáte niektoré detaily, ktoré sa objavili v miestnej (teda bostonskej) tlači. Je to zaujímavé a môže to byť poučné pre všetkých, ktorí sú schopní poučiť sa na chybách iných, aj keď poučenie na svojich chybách má väčší efekt, ale je draho zaplatené...

Asi 40% všetkých maratóncov na tomto preteku boli dámy, väčšinou BQ (čo znamená Boston Qualifier), niekoľko tisíc ich bežalo za „charitu“ a 16 dám boli elitné bežkyne. Tieto boli pozvané, dostali „appearence fee“, (teda dopredu zaplatené) a štartovali 28 minút pred elitnými mužmi o 9:32 a na rozdiel od nás „common folk“ (ktorí mrzli a mokli) sa hriali v budove Hopkintonskej „High school“. Pôvodne bol zoznam elitných dám dlhší, ale vidiac, čo sa vonku deje, niektoré domáce sa odhlásili. To bol aj prípad Jordan Hassay, ktorá vlani, tu v Bostone skončila na treťom mieste a zabehla najlepší čas ako US debutantka v maratóne a vlani vyhrala maratón v Chicagu skvelým časom 2:20:57, ktorý je druhým najlepším časom dámy v USA. Tá sa odhlásila v predvečer maratónu.

Štart prebehol za intenzívneho dažďa; Afričanky chrabro vyrazili dopredu (asi preto, aby im nebola zima).

Iní neboli naladení až tak bojovo. Neskoršia víťazka Desireé Linden (za slobodna Davilla) sa necítila dobre (nebola zrejme v takom počasí jediná) a mala pocit, že tieto preteky nedokončí. Bežala s jednou z favoritiek Shalane Flanagan (víťazke minuloročného maratónu v New Yorku) a ponúkla sa jej, že jej pomôže aspoň tak, že ju zakryje pred vetrom, lebo tento závod „asi“ nedokončí. Keď Shalane asi v polovičke preteku si musela „odskočiť“ (medzi „eliťákmi“ vec nevídaná), tento „odskok“ jej vraj trval 18 sekúnd, Desiréé na ňu počkala a spoločne dotiahli balík. Tento ťahali predovšetkým Etiópčanky Manitou Deska a Buzunesh Deba (pekné mená, však?). Skoro celý „balík“ sa udržal pokope aj po 27. kilometri, v povestných Newtonských kopcoch, ktoré sa končia ešte známejším Heartbreak Hillom (33 km).

Potom sa to začalo.

Na Heartbreak Hille mala Deska asi 30 sekundový náskok pred balíkom, a zdalo sa byť všetko jasné; lenže... Des Linden, ktorá prebehla vrcholom stúpania ako tretia, vyrazila dopredu, predbehla tvrdnúcu Desku a začala sa vzďalovať balíku. Podchladenie, a pomerne strmý zbeh do Bostonu spôsobil stvrdnutie svalstva, kŕče, takže práve tam (cemetery mile) vzdalo deväť, zo 16 členného poľa elitných bežkýň, ktoré až dovtedy bolo kompletné. Dopredu sa dostali neznáme bežkyne z prvej vlny.

V cieli bola prvá Des Linden (2:39:54), v čase horšom o 14:48 ako vlani, keď skončila druhá.

Druhou v cieli bola Američanka, amatérka, zdravotná sestra na plný úväzok Sarah Sellers (2:44:09). Shalane Flanagan skončila šiesta (2:46: 47); obhájkyňa vlaňajšieho prvenstva Edna Kiplagat (Keňa) dobehla ôsma (2:47:14), sedem minút za Des a v čase o 25 minút horšom ako vlani, ako jediná Afričanka.

Skrátka a jasne, debakel Afričaniek. Prečo? A prečo časy, ktoré boli dosiahnuté, boli najhoršie za posledných 40 rokov? Ten čas je vysvetliteľný. Chlad a najmä silný protivietor ubral z časov najmenej 10 minút. Ale prečo toľko elitných maratónkyň vzdalo? Podľa môjho názoru hlavne preto, lebo boli zle oblečené. Pri pohľade na fotografie poľa bežkýň približne v strede pretekov vidieť, že Keňanky a Etiópčanky majú oblečené len tričká s krátkymi (alebo aj dlhými) rukávmi, v najlepšom prípade majú na sebe tenkú, nepremokavú bundu. A to je zrejme príčina nasledujúcej hypotermie, ktorej dôsledky ich odrovnali. Ako samé hovorili, stvrdli im najskôr lýtka, potom stehná, museli spomaliť a nakoniec im nezostávalo nič iné, ako to vzdať.

Podľa môjho názoru správne oblečenie (pre elitných bežcov) na tieto preteky boli dve vrstvy funkčného prádla a nepremokavá vetrovka, Samozrejme, čiapka a rukavice; nohy toho znesú hodne, da sa bežať aj v trenírkach.

Čo dodať? Zaplatili za to, že neboli adekvátne pripravené mentálne, ani materiálne; nemali vhodnú výbavu a neodhadli správne oblečenie. Nuž, iné je behať v príjemných 20°C teplotách a iné v slote Nového Anglicka.

Kukajte klikať!

Príbeh elitných maratóncov

Tento príbeh bol veľmi podobný tomu dámskemu; aj tu zohralo hlavnú úlohu extrémne počasie, alebo skôr zlá príprava elitných maratóncov na toto očakávané počasie. Ak z 21 elitných bežcov, ktorí nastúpili na štart, bolo 14 DNF, tak to svedčí o zlej pripravenosti špičky na extrémne podmienky, najmä ak „common folk“ mal podstatne lepšiu bilanciu. Už sme spomenuli, že z nich vzdalo „len“ 4,5 % štartujúcich.

Dvadsaťjeden elitných pretekárov vyštartovalo presne o 10:00 ET, v čele prvej vlny, ktorú tvorili bežci s najlepšími kvalifikačnými časmi. Balík elitných bežcov vybehol do hustého dažďa a protivetra. Medzi nimi bol aj vlaňajší víťaz „Bostonu“ Geoffrey Kirui (1), ale aj najlepší (a najvyšší) súčasný americký maratónec Galen Rupp (vlaňajší víťaz maratónu v Chicagu a tretí na olympiáde v Riu) a celá keňská a etiópska elita. Všeobecné pobavenie u divákov vyvolal „nejaký“ Japonec Kawauči, ktorý sa dostal na čelo a s asi päťmetrovým náskokom zmizol z dohľadu divákov. Chce sa ukázať aspoň na začiatku, že je tu, vraveli si nielen diváci ale aj novinári...

Niektorí bežali len v tielku (Chebet, ale aj neskorší víťaz, Kawauči, ale ten mal aspoň návleky na rukách), niektorí boli v tričkách s krátkymi rukávmi na tielku (Lemi) a väčšina (aj G. Kirui) bežali s tenkými nepremokavými bundami na tielku. Všetci boli v trenírkach, v čiapke a v rukaviciach.

V relatívne pomalom tempe sa všetci svorne dostali až pod povestné Newtonské kopce na 27. kilometri. A tam – ako skoro vždy – sa začal lámať chlieb. Výbeh do kopcov si vyžaduje viac energie a tú už organizmus nebol schopný dodávať, pretože musel predovšetkých termostatovať telesné jadro. Viacerí (medzi nimi aj G. Rupp) začali zaostávať, ale balík sa viac – menej držal pokope aj v stúpaní. Počas stúpania sa od neho oddelil vlaňajší víťaz G. Kirui, ktorý na zvyšok balíka po vrchol stúpania (Heartbreak Hill, 33 km), získal náskok neuveriteľných 90 sekúnd. Zdalo sa byť rozhodnuté. Nebolo.

Málo známy japonský amatér, účtovník v strednej škole mestečka Kuki sa na vrchole stúpania odpútal od balíka, do ktorého už prenikli „neelitní“ bežci z prvej vlny, a začal sa mu vzďaľovať.

Stratu na Kiruiho vyrovnal asi po siedmich kilometroch, na Kenmoore Sq. (40 km), kde je onen známy červený trojuholník CITGO.

Kiriu bol v takom stave, že nedokázal na Kawaučiho zareagovať. Ako sám povedal, bol podchladený, stvrdli mu svaly, najskôr lýtka, potom stehná...

Amatér z Kuki získal na Kiruiho počas dvoch kilometrov náskok neuveriteľných 2:25 a jasne zvíťazil v čase 2:15:58, čo je najslabší čas víťaza za ostatných 42 rokov. V cieli sa náramne čudoval, že je prvý, pretože počas behu stratil prehľad o situácii a uvedomil si, že asi vyhral, keď začali v cieli naťahovať cieľovú pásku.

Za Kirium v tesnom slede dobiehali ďalší a ďalší...

Amatér Kawauči je zaujímavým bežcom; fyzicky aj psychicky odolný, zvyknutý na ťažké podmienky na rozdiel od Afričanov, ktorí ténujú zväčša v teplom počasí. „Juki“ (čo je krstné meno Kawaučiho) štartoval vlani (v roku 2017) na 12 maratónoch (väčšinou doma, v Japonsku) a väčšinu aj vyhral. Je svetovým rekordérom v počte maratónov zabehnutých pod 2:20 (79). Celkove zabehol 90 maratónov a jeho cieľom je (vraj) zabehnúť 100 maratónov pod 2:20. Je to skrátka borec a nie skleníková kvetinka.

Prečo siedmi pretekári s najlepšími osobnými výkonmi vzdali? Myslím si, že to bolo jednoznačne neprispôsobenie výstroja meteorologickým podmienkam, skrátka, zlé oblečenie. Slabšie časy v týchto podmienkach sú nevyhnutnosťou, ale dobehnúť vo vzájomne porovnateľných časoch je povinnosťou. Príčinou debaklu Afričanov je neskúsenosť s pretekaním v podobných podmienkach a chýbajúce tréningy pri nízkych teplotách. Okrem toho, (napriek jednoznačnej predpovedi počasia s presnou kvantifikáciou zrážok, teplôt a rýchlosti a smeru vetra) elitní pretekári sa na to nepripravili a zrejme ani nemali nič vhodného na seba. Nemali tričká a nepremokavé vetrovky a keď bolo zle (v Hopkintone) nebolo ich odkiaľ zobrať. Výsledok: hypotermia, tvrdé svaly, kŕče a nakoniec DNF...v úseku zvanom „cemetery mile“.

My, ostatní „common folk“ bežci ) sme zväčša volili konzervatívny prístup: radšej na seba viac ako menej, čo bude navyše, zahodíme; toto sa vyplatilo, 95% bežcov dobehlo.

A že časy boli slabé? Tie v takýchto podmienkach nie sú dôležité...

V. Novák, Boston- Bratislava, máj 2018.