Vilo Novák

Virtuálny 15. ročník ČSOB maratónu v Bratislave

(Udial sa (aj) na protipovodňovej hrádzi rieky Dunaj, v podaní Petra, Vila a Paľa, v utorok, 8. augusta 2020 dopoludnia….)

Myslím si, že slovo “virtuálny” nie je najvhodnejšie na opis toho, čo sa v Bratislave v behoch na desať kilometrov, polmaratón a maratón deje. “Virtuálny” znamená neskutočný, zdanlivý a teda virtuálne preteky by mohli znamenať čosi neskutočné…Ale nakoniec je to jedno. Aj tak každý vie, čo sa tým myslí; nie sú to preteky ako ich poznáme, ale také, v ktorých si bežci zabehnú danú trať, čas si na “múdrych” hodinkách zmerajú a aby snáď nepodvádzali, tak v zázname je aj priebeh trate, ktorý sa doloží k hláseniu o absolvovaní “virtuálnych” pretekov. A teraz, keď vieme o čo ide, môžeme prejsť ku konkrétnym virtuálnym pretekom. (Stále si to mýlim; lebo sú vraj preteky a nie pretek).
Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a jednou riekou, nazývanou Dunaj bolo mesto a v meste mestský maratón. Úspešne prebehlo 14 ročníkov tohoto ČSOB maratónu a počet nadšencov účasť v ňom majúcich sa každý rok zvyšoval. Vyzeralo to tak, že tohoročný, 15. ročník maratónu bude ešte onakvejší, ako tie minulé…
Lenže…zlý virus corona nám marathon nedopraje. Ešte vo februári prišiel až hen z Číny, aby narobil v Bratislave šarapatu veľkú v podobe choroby zvanej COVID – 19. Pravdou je, že pár ľudí ochorelo, ale ešte viac sa naplašilo a opatrenia protikoronavírusové sa zaviedli. Takže, nielen maratón, ale ani iné športové podujatia, ba ani divadlá sa nekonali. A čo je neuveritelné, ani nočné podniky nijako nepodnikali…a to iste uznáte je vec nemilá. A tak, prišlo aj na ČSOB maratón. Najskôr bol preložený na 6. september, lebo sme verili, že dovtedy bude COVID -19 zdolaný. Horkýže… A tak, skrzevá druhú vlnu tejto pliagy sa zrušil aj presunutý 15. ročník ČSOB maratónu. No hrôza…
Lenže…na každú dieru sa nájde záplata, aj keď pravdou je, že zaplátané nohavice sú o niečom inom ako nové. Nevadí, tá záplata sa volá „virtuálne preteky“ a funguje to tak, že si každý po tomto preteku túžiaci zabehne individuálne oné preteky; pozor na to dá záznam na hodinkách. A ten, kto také (drahé) hodinky nemá, má smolu a nemôže pretekať virtuálne. Ani ja ich nemám, tak som si vymyslel, že pobežím s kamarátom Petrom (alias Pepom) Šafarikom. Vymyslené, vykonané. Ako ? Uvidíte ďalej...

Utorok, 8. septembra 2020

Je krásne, slnečné ráno, aj keď trošku chladné, vraj je len 13 °C (ako hlási starostlivá manželka); však už máme prvý septembrový týždeň (ba aj celé leto) za sebou; škoda, tak rýchlo to preletelo…Zoberiem auto, aby som do neho natlačil oblečenie pre rôzne teploty, až na mieste (pod Starým mostom v Bratislave) uvidím, čo bude najvhodnejšie. Traja častí sparringpartneri (Peter Šafarik, Paľo Hajdúk a ja Vilo Novák) sme sa dohodli, že náš virtuálny beh (polmaratón ) začneme pod Starým mostom asi o 8 hodine rannej. Dôvod? Aspoň dva: ráno je chladnejšie ako poobede a hlavne na pravostrannej hrádzi dunajskej bude pomerne málo bicyklistov a kolobežkárov, ktorí sú pohromou pre chodcov a bežcov. Ženú sa šialenou rýchlosťou a ohrozujú všetko živé na okolí. Pravdou je, že celá hrádza je formálne určená len pre cyklistov (absolútne nepochopitelne). Teda aspoň je to tak označené nastriekanými bicyklami v oboch pruhoch: jeden tam, druhý späť. Dôvod ? Mestskí páni, ktorí o tom rozhodujú na hrádzi asi nikdy neboli; okrem toho, je tu zrejmá nejaká náklonnosť v preferovaní cyklistov pred chodcami (a bežcami), vraj tak sa odbremeňuje doprava zvaná mestská a k tomu hromadná a vraj aj autá zostávajú doma…
Zaparkoval som VW Up kúsok vedľa mosta už o pol ôsmej; ale už je toto neoficiálne parkovisko plné, prichádza aj Paľo, ba i Pepo na svojom čiernom Suzuki. Slnko vyšlo, je aspoň 20 °C, je to na trenírky a tričko, aspoň toto je jasné. Tak ako pobežíme ? Desiatka je pri Rusovskom jazere, ja na to. Pobežíme ináč, hlási Pepo, ja som už schoval tri fľaše vody na 15. kilometri pri hraniciach s Rakúskom. Tak ako teda pobežíme ? Navrhujem aby sme bežali 5 km smerom na Rusovce (samozrejme po hrádzi) keď sa vrátime sem, budeme mať 10 kilometrov za sebou a ďalších 10 km pobežíme smerom na hranicu a späť. Nedbáme, vravíme mu na to, je to fajn.

Štartujeme.
Je niečo po ôsmej hodine, vybiehame smerom na východ. Slnko svieti do očí a fúka mierny protivietor. Zpočiatku bežíme spolu, potom sa Pepo s Paľom odpoja, zrýchľujú a keď sa blížime pod mostom Apollo, už majú na mňa desiatky metrov. Lebo, ako mi Pepo povedal, rozhodne by to chcel zabehnúť pod dve hodiny. Však to aj ja, nie je to nič rýchleho. Ja volím pomalší začiatok, pretože sme sa nerozbehali a ja potrebujem niekoľko kilometrov, aby som sa dostal do tempa. Rozhýbať “staré kosti” trvá už dlhšie. Napriek ránu je frekvencia cyklistov značná; tlačíme sa na okraji koruny hrádze, a dúfame, že nás žiadny posediačky športujúci nezrazí. Dávam pozor, aby som bežal volne a netlačil na pílu, však o nič nejde, len si dobre zabehnúť a nezhoršiť si zapálenú achilovku na pravej nohe. Achilovka. Je to problem starý aspoň 5 mesiacov. Ani neviem, ako som k tomu prišiel. Ale dávam pozor. Pod pravú pätu som si dal pružnú podložku a na nohy kompresné ponožky. Zdá sa, že to pomáha. V Rajci som odbehol polmaratón, achilovku som “cítil”, ale nezhoršilo sa to, to znamená, môžem pobehovať ďalej. Zatiaľ je to dobré, achilovka drží, nič nebolí a to je skvelý pocit po tých patáliách. Po niekoľkých kilometroch vidím Paľa kráčať a telefonovať. Pomaly ho predbieham, stale má ucho nalepené na telefóne. Sledujem čas; blížime sa k ústiu Chorvátskeho ramena do inundácie Dunaja, tu kdesi by mala byť “päťka”.

Piaty kilometer
Mám na stopkách skoro 27 minút, bežíme tempom pod 5:30 takže…Ano, Pepo sa otáča; po chvíli to urobím aj ja; som za ním asi 30 metrov. Už som sa trošku rozbehol a zdá sa, že sa pomaly k Pepovi približujem, tempom asi 2 cm na krok; nakoniec za bufetom pri hrádzi, tam, kde sa hrádza približuje k ceste, sa k nemu priblížujem aj ja. Pôjdeme spolu a aspoň sa porozprávame. A tak nám cesta ubieha rýchlejšie, sem – tam si vymeníme pár slov a po chvíli dobiehame k Starému mostu- máme za sebou 10 kilometrov a beží sa mi dobre, ľahko. Peter vyberá z auta flašu s čajom rýchlo sa napije aj mne dopraje glg a bežíme dalej. Obzerám sa, Paľa nikde. Však sa uvidíme neskôr, stratiť sa nemôže.

Smer západ
Pepo to má premyslené; ako vraví, vraj kdesi na otočke, pred hranicami s Rakúskom bol odložiť tri fľaše minerálky. Načo, veď polka sa dá zbehnúť aj bez pitia, najmä ak je takéto počasie (teplota vzduchu asi tak 20 °C). Vieš, ja som na teplo a vodu citlivý, vraví Pepo. Holt, každý sme iný…(chvalabohu). Táto druhá polovica polmaratónu je iná, ako predchádzajúca. Iný je predovšetkým povrch trate. Prvý kilometer smerom k mostu SNP to ešte ujde, je to štandardný asfalt, ale po výbehu na hrádzu za Aušpicom je povrch z drsného betónu a to veru spomalí. Ani ja som (kedysi) neveril, že ten rozdiel medzi hladkým asfaltom a drsným betónom môže spôsobiť rozdiely v rýchlosti behu, ale je to tak. Podľa môjho názoru je to asi minúta na 5 kilometrov. To nie je málo… Moja noha sa stale drží a tento úsek sa zdá byť nekonečný. Bežíme okolo zdroja vody Pečnianský les a za mostom Lafranconi nás čaká mierne stúpanie až k štátnej hranici. Beží sa mi prekvapivo dobre. Tu je 15-tka hlási Pepo, pozerajúc na svoje hodinky, ale zabehneme si ešte 550 metrov, aby nám zostalo “len” 5 kilometrov a za ten čas aspoň dobehne Paľo. Dobre teda. Pri tom prvom strome točíme, kriči Pepo; je to strom na úrovni nejakej budovy z komplexu starej colnice.

Otočka,
spôsobuje, že nám zase do tváre svieti slnko. Veď preto som si zobral tenkú čelenku, aby som si nespálil čelo. Teraz odbočíme dolu, vraví Pepo. Načo? Nebolo by lepšie vrátiť sa tak, ako sme prišli ? A stretli by sme Paľa…Paľa akosi nevidieť. Tadeto to bude lepšie, oponuje Pepo, pobežíme v tieni. Odbočíme doľava, pred nami bežia nejakí bežci. Pepo naozaj vyčaruje z trávy pri ceste tri fľaše minerálky, rýchlo pijeme a jednu fľašu vykladáme na cestu, aby ju Paľo našiel. (Pepo si dal tú robotu, že prišiel sem ráno pred behom autom a uložil fľaše; je to obetavec). Pokračujeme po asfaltke, bývalej peesáckej ceste; hneď vedľa sú hraničné stĺpy O/SK a táto cesta nás dovedie až k Dunaju a potom proti prúdu Dunaja k mostu Lafranconi. Pravdou je, že v tieni sa beží príjemnejšie a lesné behanie je predsa niečo iné ako po hrádzi. Ozýva sa pravá achilovka. Nič hrozného, len občasné, nepríjemné pichnutie, ale aj to asi po dvoch kilometroch zmizne...Trasa sa zdá byť nekonečná, ale nakoniec predsa len vybiehame na starú známu hrádzu popod most Lafranconi. Máme 19-ty kilometer, hlási Pepo. Ešte dva, to je malina, myslím si, lebo stale sa mi beží dobre. Hrádza je zaliata slnkom, sem – tam sa vyskytne nejaký bežec alebo cyklista; obzerám sa po Paľovi, toho však nevidieť. Vidieť však pylón mosta SNP; pomaly sa k nemu blížime. Ešte sto metrov, kričí Pepo pozerajúc na svoj budík.

Virtuálny cieľ
Je neoznačená, fiktívna čiara na hrádzi. A je to; stláčame stopky a pozeráme na výsledný čas. Som spokojný, vraví Pepo máme to za 1:57:33. Tak fajn, je to pod dve hodiny a nie som zvlášť unavený. Samozrejme, čas je to biedny, ale je to pod onú hranicu dvoch hodín, nie je to až taka veľká hanba. Prechádzame do kroku a obzeráme sa po Paľovi, či nás už nedobieha. Pod Starý most sú asi dva kilometre, aspoň sa prejdeme…
Blížime sa k divadlu Aréna; v diaľke stojí biela postava a kýva. To je predsa Paľo. Ja som si zabehol desinu, vraví, nejako mi to nešlo a aj tak som bol prihlásený na maratón. Nevadí, hlavná vec, že sme si zabehali a sme zdraví. No dúfam, že mi to uznajú, že sme bežali spolu a s jednými hodinkami, pošli to tam, vravím Pepovi. Tak, a virtuálna “polka” je za nami. Zabehali sme si dobre, ale preteky zvané “nevirtuálne” je iná káva, dúfajme, že tých “virtuálnych” už veľa nebude…
Analýza virtuálneho polmaratónu 8. 9. 2020 bežaný P. Šafarikom a Vilom Novákom (P.Šafarik). V prvom stĺpci sú časy v jednotlivých kilometroch, v druhom stĺpci sú časy kumulatívne. Z analýzy vidieť, že sme bežali pomerne rovnomerne; roxdiely môžu byť spôsobené aj vlastnosťami terénu.