Vilo Novák

98. ročník Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach, 3.10.2021

prezentoval novátorský prístup načasovania štartov maratónu a polmaratónu; to nevymyslíš, to bol život...

Slávny maratón košický je vari môj najobľúbenejší, aj keď som tých maratónov absolvoval po celom svete hodne. Je pre mňa jednoducho príjemné prísť do tohoto mesta zabehnúť si maratón; aj keď v ostatných (nesprávne v posledných) rokoch som bežal spravidla len polovicu mierečnej dĺžky. Tým chcem povedať, že som zažil všelijaké maratóny, ale to, čo sa podarilo organizátorom 98. ročníka MMM (european oldest) je unikátne. Posúdte sami...

3.10.2021, 9:05, zelený koridor

V zelenom koridore na pravej strane štartovného priestoru pred hotelom Hilton sú natlačení (vraj) najlepší polmaratónci; štart je naplánovaný na 10:20, teda hodinu a dvadsať minút po štarte maratóncov, ten prebehol o 9:00 z ľavej časti štartovného priestoru. Obzerám sa po okolí; všetci majú na ruke zelený prúžok, označujúci príslušnosť k zelenému koridoru, aj keď niektorí „rýchli“ polmaratónci na rýchlych nevyzerajú, usudzujem podľa ich hmotnosti a oblečenia. Ale sú tu. Neskôr som sa dozvedel, že značnú časť prítomných bežcov tvorili tzv. „štafetári“, teda prví členovia štafiet 4x10 km... Ich bežecké kvality nie sú spravidla vysoké, ináč by neboli v štafete. Je príjemne teplúčko, najmä tu, v dave bežcov a najmä bežkýň. Vedľa mňa stojí štíhla dievčina vybavená sukňou až po päty, s ozdobnými prvkami pripomínajúcimi ľudový kroj. Ostatní sú vybavení „elastákmi“ , aj keď počasie je teplé, bez vetra. Je asi 18 °C, čo je príjemná teplota na beh. Som jeden z mála v trenírkach a tielku, deväť z desiatich majú prinajmenšom tričko s krátkymi rukávmi. Z toho vyplýva, že sú to bežci málo skúsení.

9:20, odštartované, zelený koridor

Ozvala sa rana zo štartovacej pištole, po desiatich sekundách sme sa pohli dopredu obiehajúc slávnu košickú katedrálu po pravej strane. Koridor, po ktorom bežíme (pardon, nebežíme, ale pomaly chodíme) je z oboch strán ohraničený kovovými bariérami a je široký asi 4 metre. Ozývajú sa výkriky „zľava, zľava“ a nadávky.

Až teraz mi to došlo. Ako som už napísal, vybehli sme po pravej strane námestia, aby sme nebežali v protismere pribiehajúcich maratóncov a nevyvolali prípadné kolízie. Lenže...maratónci po otočke do druhého kola narazili na nepreniknuteľnú bariéru pomalých polmaratóncov, ktorí im zablokovali cestu. Nadarmo zúrivo vykrikovali a chceli voľnú cestu; museli spomaliť a čakať, čo sa stane. Nestalo sa nič, museli počkať...

Skúsme si to trošku zrátať. Prví polmaratónci vybehli hodinu dvadsať po štarte maratóncov. To znamená, že sa pred nás, na voľnú trať dostali tí, čo to zabehli (teda polmaratón) pod 1:20, teda s cieľovým časom orientačne pod 2:40. S takýmto časom vyhral päťdesiatnikov (M50) Tomáš Kopčík, podľa jeho medzičasu to ešte stihol pred našim štartom (polmaratón mal za 1:19:23). Menej šťastia mal v M50 Žajdlík (PM 1:23), ktorý skončil druhý v M50. Rozdiel medzi nimi na polmaratóne bol niečo cez 3 minúty, ale v cieli bol rozdiel skoro 9 minút. Netvrdím, že to bolo len kvôli zabrzdeniu oným „štopľom“ polmaratóncov, ale určite mu to nepomohlo zrýchliť beh. Uvádzam to pre ilustráciu, ale takýchto prípadov bolo veľa. Predbiehanie na prvom kilometri, teda na košickom námestí bolo skoro nemožné. Keď sme obehli sochu maratónca, tak rýchlejší maratónci (aj polkári) obiehali dav pomalých polmaratóncov po koľajniciach električky (ktoré našťastie nechodili). Snažil som sa prepchávať dopredu, ale bolo to spojené s fyzickými kontaktami. Táto „brzda“ pomaratóncov (a hlavne členov štafiet) fungovala až po výbeh z „Aničky“, potom sa to na širokej ceste zriedilo a dalo sa bežať, čo komu nohy dovolili. Teda odhadom, takto boli brzdení tí maratónci, ktorí mali naplánovaný cieľový čas medzi 2:40 a 3:30. Hovorím to preto, lebo kolegovia, ktorí štartovali v ďalších vlnách (konkrétne v žltej), ktorá sa pohla o 10:35 vraveli, že to bolo volné a dalo sa bežať „dle libosti“. V našom balíku sa ešte aj pri výbehu z Aničky ozývali zúrivé výkriky rýchlejších maratóncov, ktorí žiadali uvolniť cestu.

Takto sa začal slávný 98. Ročník MMM. Takto zbabrať štart jedného z najprestížnejších maratónov v Európe sa málokedy podarí. Veď stačilo posunúť štart polmaratónu nie o 1:20 ale o 2:00 hodiny a je všetko v poriadku, ešte aj „štvorhodinoví“ by boli v pohode; a tí ešte pomalší by sa pohybovali už v „zriedenom“ prostredí. No a zaradiť štafety do prvého „zeleného“ koridoru bola tiež zásadná chyba. Ako poznamenal kolega bežec, ešte počas behu, keď som sa rozčuloval nad takouto organizáciou „vieš, Koniar sa riadi heslom všetko pre najlepších“. Niekto môže namietať, že aj „majster tesár sa utne“; samozrejme stať sa to môže, ale ako sa môže stať, že sa utne celý organizačný výbor, to mi je záhadou.

Ako to bolo ďalej...

Vybehol som sám, samojediný; kolegovia Peter a Paľo boli v žltom koridore. To mi nevadilo; pretože polmaratón je relatívne rýchly beh, tam toho veľa nenakecáme, takže sám – nesám, je to jedno. Napriek snahe o zrýchlenie sa mi podarilo zabehnúť prvých 5 kilometrov za 25:58, čo je aj na mňa pomalé, hoci som sa snažil predbiehať, ale...s malým úspechom. Občerstvovacia stanica, glg vody pre istotu a ďalej. Počasie je (aspoň pre mňa) skvelé. Slniečko hreje, ale pri mojom tempe behu a tielku je to fajn. Trošku zrýchľujem; po Vodárenskej ulici to už celkom ide a posúvam sa dopredu. Za železničnou stanicou ma predbieha Sylvia Sebastian; ide svižne, zdravím ju, odkývne mi; ak to vydrží, tak pôjde pod „tri“ uvažujem. (Ak predbehnem čas, tak naozaj sa jej to podarilo, urobila si PR časom 2:57:49, a porazila dokonca Petru Pástorovú; stala sa najrýchlejšou Slovenkou na tomto maratóne). Kde sa vzal, tu sa vzal, Paľo Uhlárik zrazu pri mne bežal...Rýchlosti behu máme podobné, tak sme bežali (a kecali) niekoľko kilometrov, oboznamujúc sa s novinkami v Rajci a v Bratislave, pokiaľ nás občerstvovacia stanica nerozdelila.

10. kilometer.

Skúšam stlačiť tlačítko stopiek, ale nedarí sa mi to. Nejako sa zaseklo. Pravdou je, že tieto hodinky mi poctivo súžia už skoro štvrťstoročie, batéria je vraj doživotná, ale tentokrát nechcú poslúchať a neposlúchali až do konca polmaratónu. Nevadí. Čas mi zmerajú organizátori a bez medzičasov to vydržím, aj tak bežím na pocit, až spätne si analyzujem ako som to bežal. Doma mám aj iné stopky, uvediem ich do činnosti. Dobre ti to ide prihováram sa osvedčenou metódou šikovnej Zuzke (má to napísané na čísle). Chvíľu sa rozprávame, ale to ma už Zuzka (asi štyridsiatnička z Popradu) posieľa dopredu. Si rýchlejší, len si bež svoje. Že by sa ma chcela zbaviť? Je to možné, som predsa (podľa Milana Furína) predsa len „výbehový typ“

Južná trieda

Nie je mojou obľúbenou; je mierne demotivujúce vidieť bežcov, ktorí sú pred tebou kilometre a vyzerajú svieži. Vpredu vidieť barokovú vežu gotickej katedrály, druhá veža chýba (asi došli peniaze) a približuje sa len pomaly. Už je priestor voľný, môžem si vybrať, kade pobežím, tak to má byť. Otočka. Biele tričko, asi desať metrov vpredu s nápisom Pieninský polmaratón by mohlo obsahovať Laca Šimka, nezištného priateľa a dobrého bežca. Je to on. Ahoj Laco, Ahoj. Nejde mi to, cítim achilovku, poznamenáva. Prosím ťa, je to dobré, vravím, ideš predsa svižne. Len aby som si to nepokazil. Neboj sa, keď si dobehol až sem, nejako to dotiahneš do cieľa, utešujem ho. A tak bežíme, kým nás (zase občerstvovacia stanica na 15. kilometri) nerozdelila. Aj sa obzerám po Lacovi, ale nevidím ho. Ale vidím Paľa Uhlárika s ešte jedným rajčanom; ľahko ich poznať podľa modrožltých dresov, dnes ich prišlo behať viac ako dvadsať. Tak takto ty na mňa, volám na Paľa, ktorý prefrčí okola mňa a mizne vpredu. No, čo už, má na to. Netrápi ma to. Mojim cieľom je dobehnúť v zdraví pod 2 hodiny. Neviem, ako na tom som, lebo hodinky ma sklamali, ale pohybujem sa predsa smerom k cieľu, tak čo...

Bužňa a Moyzesova ulica

Počas maratónu to pre mňa býva kritická oblasť, ale tentokrát bežím polku a je to zatiaľ dobré. Máme vyhradenú ľavú polovicu vozovky, vpravo tiahli in-lajnisti. Čo to vidím? Vpredu, vzdialená asi 50 metrov sa pohybuje mne známa kvázikrojová sukňa siahajúca jej majiteľke až po päty. To sú mi veci...a ja som si myslel, že deva s takou výbavou to nezvládne. Pretože sme bežali blízkymi rýchlosťami, trvalo mi asi kilometer, kým som sa na ňu dotiahol. Ahoj, teda tebe to ide naozaj dobre, vyťahujem štandardný prístup (ale myslím to úprimne). S touto sukňou musíš byť Anička, rečiem. Som Zuzka, vraví a ukazuje číslo. Aj Zuzka je fajn, rečiem. (Bola to Jadamcová Zuzana, 1:49:53, bežala výborne).

Komenského trieda, km 19.

Beží sa mi celkom dobre, sám sa tomu divím. Dobieham zase Paľa Uhlárika. Je to možné? Paľo a ty tu čo robíš? Mal si byť v cieli, veď si ma predbiehal takou rýchlosťou, že som sa ťa nemohol chytiť. Paľo nevraví nič a tak bežíme spolu, tie dva kilometre sú malina, to zvládnem. Nepríjemný je priebeh cez koľajnice na námestí maratónu mieru. Asfaltový chodník cez námestie je kľukatý, tak to striháme rovno aj cez červenohnedú dlažbu, pamiatku na primátora Schustera, môjho bývalého kolegu v SAV. Ideme svižne (škoda, že nemám funkčné hodinky) s Paľom sa držím, len čakám, kedy sa Paľo odtrhne. Nič sa však nedeje a spoločne sa blížime do cieľa. Čísla na digitálnych hodinách sa blížia k 11:50, uvidíme.

Cieľ

A sme tu. Čas samozrejme neviem, ale keď som sa (neskôr) pozrel na mobil, bolo tam 1:48:22. Fajn, je to môj štandard. Hoci sme dobehli naraz, Paľo sa zrejme na štarte postavil viac dopredu a stratil na mňa 28 sekúnd, čo znamená posun o 22 miest. Je to nakoniec jedno. A čo kamaráti Peter a Paľo? Prvý výborne, za 1:52, druhý tiež dobehol za 2:08. Medaily za účasť mali 190 gramov, sú zrejme najväčšie a najťažšie v histórii pretekov. Nebolo by vhodnejšie používať rovnaké, nejaké decentné medaily, každý rok rovnaké, ale s označením ročníka ako je tomu napr. v Bostone ? Napr. medaila zo 60. Ročníka MMM sa mi páči.

Dobehlo 2316 polmaratóncov (1625 mužov a 654 žien). Celkovo zvíťazil Arany Atilla (HU) v priemernom čase 1:10 a medzi dámami Silvia Valová (SVK), 1:21.

MMM

Pretože je to MMM, najdôležitejší sú maratónci. Bolo ich (spolu s dámami) len 609, iste sa pod to „podpísala“ korona, hlavne na účasti zo zahraničia. Zvíťazil Kerio (KEN) v čase 2:07:18. Na 7. a 8. mieste dobehli Tibor Sahajda (2:22:02), tesne pred Marekom Hladíkom (2:22:44). Najmä Tibor S. nebol vo svojej koži, trápil sa a len s „odretými ušami“ udržal vedenie. Medzi ženami bola prvá Tadesse Kumela (ETH) za 2:24:35. Hlavne dámska disciplína mala vysokú úroveň, prvé štyri prekonali rekord trate.

Treba však povedať, že v oboch kategóriách (muži a ženy) to boli vlastne dva preteky: afričania a potom ostatní. Tie rozdiely vo výkonoch sú zásadné a vyzerá, že to tak aj zostane. Dannosti afričanov a ich dynamiku v pretekoch môžu ostatní prekonať len výnimočne. V Budapešti na túto skutočnosť zareagovali tak, že obmedzili finančné odmeny aby motivovali predovšetkých domácich pretekárov.

Kulturpark

Bol tentokrát veľmi príjemným miestom pre registráciu, ale aj popretekový relax. Prečo? Predovšetký MMM prialo počasie. Bolo blízke k ideálnemu. Nie, že by pre maratón nemohlo byť o dva stupne chladnejšie, ale k maratónu patrí aj čas pred a pomaratónsky. A hlavne ten polmaratónsky čas bol s pôžitkom prežitý v tomto areáli na slniečku s teplotou vzduchu 19 °C. Niektorí, ako Janka Baronová v rámci strečingu predviedli taký telocvik, že ja by som sa pri tom cvičení polámal. Tak som sa len opaľoval, popíjal pivo Zlatý bažant (samozrejme nealkoholické) a užíval si popolmaratónsky čas. Ešte krajší je čas pomaratónsky, asi o rozdiel v dĺžke trate. Ak to zoberieme matematicky, tak pôžitok po dobehnutí maratónu je asi 2x väčší, ako po dobehnutí polmaratónu. Ja s tým súhlasím a veru som maratóncom závidel. Aj Petrovi R. z Levíc. Keď som sa ho pýtal, ako sa má, povedal: Vilo, však poznáš ten pocit podobehnutí maratónu (dobehol ho v M50 za 3:48:14), je mi fajn...Iste to tak prežívala aj Zuzka (Zuziek je nejako veľa) Stoličná, ktorá dobehla spolu s manželom Martinom v čase 3:36:53, a umiestnila sa v F50 na druhom mieste!

Nakoniec, celý maratón bol poznamenaný Kovidom. Nielen tým, že hlavne zahraničná účasť bola nízka, ale celým priebehom pretekov. Nebola pasta party, museli sme sa preukázať očkovaním, testovaním, na tvári sme mali „náhubok“, okrem toho do iných dverí išli očkovaní, do druhých testovaní. Chápem to, doba je zlá, ale príjemné to nie je. Ba ani vo vlaku, kde huhneme do masiek pod trestom vykázania z dopravy...Čo narobíš...

Dobiehajú viac ako „päťhodinoví“ maratónci...

Priznám sa, bol som v rozpakoch, sediac spolu s priateľmi na obede, vonku v reštaurácii medzi katedrálou a cieľovou rovinkou. Maratónci dobiehali (alebo dokráčávali) s odstupmi. Niektorí klusali, ako keby sa nič nedialo a nevyzerali veľmi vyčerpaní, až na ten sklený pohľad a pomalý pohyb, veď bežali (chodili?) viac ako 5 hodín! Na niektorých nebol pekný pohľad. Bolo vidieť, že sa trápia, telo zohnuté, pohľad uprený dopredu, pohyby kŕčovité. Ak som zavolal na bežca, ktorého som poznal, tak niektorý mi dokonca podal ruku a bežal ďalej. Aj Šaňo S., klusal pomaly, ale s úsmevom a dokonca sa napil z ponúknutého piva a zakýval nám...Proste, zdanlivo pohoda. Až nakoniec, pred limitom 6 hodín sa trápil muž a za ním sa posúvala karavána aut polície, záchrannej služby a nejaký sťahovák. Kedy sa tu dá ešte hovoriť o športe a kedy je to len bohapusté trápenie, nemajúce so športom nič spoločného? Má význam dokazovať si že to „dám“ aj v takomto stave?

V. Novák, Bratislava, 6.10.2021.